V ten deň sme si boli zabehať, posilniť svaly, skoro vôbec sa za ten čas nerozprávať a potom len počuť, ako mi hovoríš, že sa ti páči moja vystretosť, držanie tela a všetko čo súvisí s mojími svalmi, že sa ti páči, ako mi bije ten srdcový a ešte aj viac ako len to mäso, vlákna, krv, čo sa v nich prelieva.
Je presne 2:22. Nespím. Dnes som plakala, zlostila sa aj smiala. A som tomu rada. Keď sme sa dnes takmer po celú dobu držali v kaplnke za ruky, povedala som si, že takýto obrázok som si priala, obrázok s názvom: Stáť pred jeho svätosťou a spoločne Ho ľúbiť .Tvoja náklonnosť, veta ako si sa len mohla taká narodiť, vedieť ako bola myslená, zapíšem si to, zapamätám si to a budem myslieť na to, že na Bielu sobotu by som chcela ísť do lesa, natrhať zelený mach a kytice kvetov, cítiť, že keď si prišiel, ustlal si mi v srdci dôležité miesto, mach, ako mach vystieľa les. Vrátiť sa domov a upiecť grilážový rez. Možno. Ty milovaný, rozumný, múdry, tebe ho potom priniesť, keď ma budeš čakať, odovzdať ti ťažký kufor a nevedieť sa od seba odlepiť. Lebo takí my sme. Desiatky mien, čo si mi doteraz vymyslel. Tvoje výmysly, podarené nápady, čo sa bude robiť, kedy sa bude robiť a kde, naše výročie a to, čo nemáš nikdy problém vysloviť, toto počuť od teba každý deň. To, čo sa deje dáva pružnosť naším životom, napätia a dynamika. Keby to bolo stále také..ako šťavnatosť pomarančov.
