Radšej som myslela na verného kamaráta Mareka. Na to, ako sme sa stretli a ja som hneď zahlásila: musím mať RIEDKU horúcu čokoládu, práve tú jednoducho musím mať. Napokon tá čokoláda vôbec nebola riedka, ale pudingová a ja som ostala mierne sklamaná, mierne znechutená.
A rozprávali sme sa o práci, o financiách, o svojich primitívnych osobnostných stránkach (ako to už pri týchto rozhovoroch býva), hovorila som mu o našej známej, že mi dlho vŕtalo v hlave, prečo v jeden deň stiahla všetky pekné fotky, čo mala na facebooku a nechala si tam len neutrálne fotky ich spoločného varenia. A že som si hovorila, taká krásna žena, mohla mať od puberty iks frajerov, no ona je s tým svojím, teraz už manželom, od svojich, možno pätnástich rokov a teraz už majú svoju malú dcérku, ktorá sa na nich oboch podobá.
Teraz mi tie fotky ukázala - jej rodinu, bývanie, výlety, spoločné chvíle, oslavy a ja, keď som ich zbadala, bola som totálne paf a nadšená. Keď som sa jej spýtala, prečo to takto s tými fotkami urobila, povedala, že jednoducho si ich chcela nechať v súkromí, len pre pár ľudí, ktorým sa ich rozhodla ukázať.
S Marekom sa vieme dobre porozprávať o svojich podobných citlivých dušiach a ja si hovorím, aké je dobré mať takého kamaráta Mareka. Ako mi raz dávno mamka hovorila: neviem, či by si s tým Marekom mala tráviť taký dlhý čas, čo ak ti odplaší prípadného nápadníka? A ja som jej ani neoponovala, no na druhej strane, mala som sa ho kvôli tomu len tak vzdať? A ono to aj napokon bola pravda. Môj muž si myslel, že kvôli nemu o mňa nemôže bojovať, nevediac o tom, že Marek nie je nič viac ako môj vtedajší bodyguard, taký ochranca, taký dobrý kamarát, ktorý sa ku mne vždy tak pekne a úctivo správal.
Tak teda zaňho vďaka.
