Tušila som, že sa mi o tej malej bude snívať. Bolo to takto: volajú ju Anča, má šesť rokov a prefarbené vlasy. Býva v susedstve oproti a hovorili mi o nej, že niekedy príde navštíviť ich dom. V jedno poobedie som ležala na posteli a písala:
Musím povedať, že je mi tu dobre. Vo vedľajšej izbe niekto cvičí Pilates a ja počujem ženský hlas z toho DVD, čo hovorí: „Možná vám to ani nebude příjemné." V inej izbe niekto telefonuje. Chcela som napísať, že vonku za oknom je malá Anča, no tá práve vošla do izby a povedala mi: "Zase som zabudla ako sa voláš." Povedala som jej svoje meno, niečo predo mňa hodila a opäť utiekla na ulicu.
Odvtedy čo mi v aute povedala: už viem ako sa voláš-Si Bilinka Katková a Katka Bilinková, som sa jej už nezbavila. Na druhý deň už zrána zazvonila na dome, kde som ja len návštevou a spýtala sa, či je Bilinka doma. V ten deň vyslovila moje meno určite viac ako 50krát a nedalo sa pred ňou skryť. Chcela jesť všetko čo som jedla ja a ja som jej pripravovala všetko čo jem ja, aj keď tu nebývam. Neskôr mi napadlo, že keď zaspím, malá Anna v sebe nebude mať tú drzosť a nebude ma budiť. Tak som „zaspala" a Anna ma ozaj nebudila. Za to sa mi vtrepala do postele, pod moju perinu, chytila sa ma ako kliešť a takto so mnou v tichosti v tej posteli nejaký čas pobudla.
Deti dávajú domu zvláštny jas, hukot, neusporiadanosť. Či majú šesť, desať alebo trinásť.
V dňoch keď je vo mne prázdno, keď žujem žuvačky tak, ako fajčia tuhí fajčiari cigarety, žiadam si prejavy lásky od Niekoho. Vtedy je prázdnota strávená a iní sa na ňu pozerajú ako na pokoj, lebo trinásťročná stále narieka, aby som neodchádzala, aby som ešte týždeň ostala a ja v nej vidím to, čo som kedysi videla v sebe, keď ideme vo veľkom aute a ona sa skrýva za kabelku, aby ju náhodou v tom aute nevideli chlapci. Desaťročný ma žiada, či by som mu neuvarila krupicu, pýta sa, či si môže vziať zozadu broskyňu, hoci patrí im, či nemá nakrivo kapucňu, či bude euro platiť na celom Slovensku a či si myslím, že by tú tenisovú loptičku mal reklamovať.
Ráno som išla s deťmi do kostola. Šesťročná sa zatiaľ bola spýtať či sme doma. Povedali jej: Išli do kostola a ťahaj aj ty.
V dňoch keď si žiadam naplniť nejakou láskou dušu, ona príde, napríklad aj tak, že tá malá Anča sa za mnou na bicykli doteperí do kostola v strede omše, s výbuchom vo vlasoch, čiernych legínach a fialovej sukni a prilepí sa tam na mňa ako kliešť.
Alebo sa vrátime s tetou a trinásťročnou po dlhom dni, na dvore sa stretnem s Marekom a on sa ma spýta, či mi nič nechýba, či nie som hladná, či som tam mala čo jesť a keď poviem, že nie, povie niečo ako: chúďa Bilinka. Večer si sadneme s tetou za stôl a ona sa ma pýta na môj názor na jej prácu, sledujem aj to veľké dieťa v rozkvete, tie pubertálne pohyby a milé reči, ako si ľahá s umytými vlasmi na dlážku a stále sa jej chce rozprávať aj keď je už skoro polnoc, plánuje nám na zajtra plány a rozplýva sa nad chlapcami a ja nemám to srdce povedať jej, že sa mi už chce spať.
Tak, tak, aj tak sa prejavuje láska, tým všetkým, alebo že príde decko, vtrepe sa ku mne do postele a ja sa potom nemôžem prestať smiať.
