Ako som to ja nemusela robiť, aby si si ma všimol, vďačnosť za to, že som to nemusela robiť, že som nemusela robiť nič, ani pohnúť prstom, presne tak, ako mi to pred pár mesiacmi povedali ľudia, čo sa vedia pozerať tak hlboko do očí. Koľkokrát som okolo teba prechádzala a nevedela, že sa na mňa možno pozeráš, ktovie, čo všetko som stvárala, lebo by mi v živote nenapadlo, že ty a ja..
Ležím v tých perinách a nechce sa mi vstať a pozrieť na sneh, čo sa tak rýchlo roztápa, mäkne sneh, mäknem ja, vonku hrá dychovka, v kuchyni stojí cesto na palacinky. Keď som ich dojedla, hovorila som si, keby taká chuť trvala stále, keby bola sladkosť večná, nepotrebovali by sme ju už nikdy dobíjať. Namiesto sladkostí pojedám správy od teba, sú ako cukríky, medové plásty tečúce, hrozienka v koláči, šťava, ktorá dáva do žíl život. Toto sú sladkosti a lepkavé potešenia, ale láska raz bude potrebovať výživnejšiu potravu. Príde čas, keď bude chcieť byť preskúšaná.
Mäkne sneh, mäknem ja a prichádza jar, o ktorej hovoríme, že je naša. Prichádza čas, keď chcem činiť pokánie kvôli tomu, že som uverila toľkým klamstvám, nie hriechy detstva, ani hriechy mojej mladosti, ale hriech z toho, že som mohla byť už dávno taká šťastná, keby som vedela tak ako dnes odpočívať v náručí toho, ktorý je Láska. Odpočívam, lebo už viem, čo mám robiť, keď prichádza ten diabol a hovorí mi, že nikdy nebudem šťastná, že na to nie som stavaná, ale škaredá, hnusná a zlá, že toto, že hento, nátlaky, útoky a potom znížená viditeľnosť toho, čo zaisťuje pokoj mojim hraniciam.
A teraz je noc a ja neviem čo mám povedať, či sa to dá, či sa vôbec dá za to všetko poďakovať.
