Vo vlaku, ktorý sa pachtí južnou trasou, dnes ľuďom akosi vadia cudzie kabelky a vaky. Aj tá moja vadila jednému neohľaduplnému, sám-so-sebou-rozprávajúcemu a zlostiacemu sa pánovi.
Vzduch je čistý, jasný, večerný a jarný.
Teším sa na juh. Teším sa na odovzdané maličkosti, dary.
Moja tvár je opäť posiata fľakmi. Opäť reaguje. Pokožka náchylná na akékoľvek cudzorodé elementy a jedy. Nespracované vnútorné konflikty premietnuté na koži. Tak som sa učila. Toto som pred rokom písala vo svojej diplomovej práci. Alebo dojčenské ekzémy, zaoberanie sa detskou pokožkou jej natieraním ako náhrada za citové matka-dieťa kontakty. Ale čo to má spoločné so mnou, pýtam sa, aké mám v tom nedostatky, čo mám čo mať ja v tom prsty?
A tak si dožičím dotyky na tvári, dotyky prstami, natieram sa mastičkami, pozorujem zmeny. Mám chuť hýčkať aj kynožiť.
Ležím, čítam, zaspávam, nezaspím. O chvíľu bude upečený kakaový závin. Tulipány sú vyšité na vankúši aj položené v pohári. K raňajkám mi do detskej izby nesieš práškový cukor a hovoríš, že bude všade. Vidím tvoje znepokojenie nad mojimi požiadavkami, ale neprejavíš ho voči mne. Nikdy ho voči mne neprejavíš ani po mne namŕzene nekričíš. Si ku mne láskavý a nežný. Veľmi si to vážim.
Učím sa viac poznávať kvety. Spamäti poznať fréziu, hortenziu aj hyacint. Dnes sa mi snívalo, že som trhala lúčne kvety v marci a hovorila si, že treba počkať, kým čas pokročí, že júnová kytica bude ešte krajší okamih.
