Pohladím ti tvár a môžem takto spomínať ďalej...
Dnes sme si dali dlhú, dlhokánsku prechádzku, možno pre iných, pre nás nie. Pre nás by sa nazvala tá, pri ktorej som ti začala veľa rozprávať:
o bare, kde sme mali stretávku z gymnázia, o bare, kde sme mali stretávku na Štefana, tu je taká reštaurácia, tamtá sa volá inak, tu je fara, do ktorej som chodila spievať, tu sme boli toto leto, pamätáš? Na tomto mieste som stála, keď som sa dlho, dlho odhodlávala...
Vošli sme do chrámu, pobozkali ikonu, tam sme si kľakli a modlili sa, ty za mňa, ja za teba, muž, ktorý chytí ruku a navrhne modliť sa, taký, o akom moja duša snívala. Modlí sa za to, aby som to všetko, čo mám, prijímala.
Vyjdeme a ja sa pýtam, čo to vtedy na tom kopci, na konci lesa hovoril o mojich ušiach, aké im dal prívlastky, k čomu ich to prirovnal: A ja sa pýtam, prečo uši, prečo práve nos, tie veci, ktoré majú všetci ľudia skoro rovnaké a on ich toľko obdivuje?
Hovorím o veciach, nad ktorými sa zamýšľam, že som počula ľudí hovoriť o deťoch, čo sa majú narodiť - „len aby boli zdravé". No áno, je to dôležité, veď hej, ale čo povedia takému dieťaťu, ak sa narodí iné? Ako zahladia to desivé len? Kto im povie: „len to, že si sa narodilo je dobré"?
A potom sa rozprávame o svojich, budúcich, možných, v duši sú strachy, v duši sú úzkosti, boje, ktoré nechceme, človek také veci nechce, také veci sú tie, ktoré sa len stanú. My sme však tam, v tom bare, v ktorom keď pijeme malibu, bar okrem nás ostane prázdny, rozmýšľame o záverečnej a hovoríme o sebe, len tak, milenecky, s vášňou, hovoríme o svojich začiatkoch, kto si koho všimol, a kto koho dlho, dlho ani náhodou, ako to všetko začalo, ako starí manželia, čo si vyjdú po rokoch a hľadajú korene toho, čo si vybudovali. Hrdosť, že mohli budovať a nielen sa tak niečím unášať.
Teším sa z toho, keď sedíme doma pri filme a ja ti šepkám v prítomnosti rodičov, veď ty mi hovoríš podobné veci ako Kláre František!. Usmejeme sa, lebo cítime, že vnútri nás sa hrajú a smejú túžby, ktorých cesty chcú byť iné.
