Zobudila som sa a neskôr si dala jogurt v skle - ostružina, malina - od teba, čo si mi ty kúpil, lebo na mňa nezabúdaš. Smotana na vrchu, žiaden sajrajt, vypila som kávu s prívlastkom Sensazione. Vo vnútri registrujem pokusy niečo zabiť a pokusy niečo zachrániť. Ale čo z toho potrebuje život a čo potrebuje smrť? Je to tak, pristihnúť sa pri svojej biede, samopožieracich schopnostiach, akoby niečo vo mne chcelo niečo stále ničiť, ničiť. Myslím na tvoje vlasy, také strapaté sa mi páčia najviac, pehy, môj pehavček s modrými očiskami, veľkými, veľkými ako realita teba samého. To, čomu ostatní hovoria spomalenosť, ja nazývam pokoj. Hovoríš, že si zvedavý na moje brucho, ako bude rásť, raz rásť, raz niekedy. Ako môže vyzerať také dieťa vo mne? Ako by vyzeralo také dieťa po tebe? Niekedy sa cez deň premelie kombinácia takých myšlienok. Kombinácia s tým, čo napíšem do písomky na skúške: použili by sme na to asociáciu s nejakou celebritou, ktorá má tiež rada pštrosie hamburgery. A prikreslila som tam k tomu smajlíka. Nech sa smejem na tom, že deň je mix drámy a irónie, nech sa naučím prijímať jeho absurdnosť. Tvoj obdiv a moju biedu. Ach, bieda a obdiv, ako len môžu ísť dokopy?
Hľadám, čo by ma nasýtilo. V strede noci nanuk, predtým syr, potom jahodový tvaroh. Povedal mi, že po sladkom dobre zaspím a mám si ľažkať. Kto je, ža ma tak miluje?
Sníva sa mi. Láka ma, aby som sa zamyslela viac. Sníva sa mi, že o mne hovoria Pán Boh zaplať. O postihnutom mužovi, ktorý povie, že ma ľúbi. Je to čas (odhaľovania) tajomstiev, a preto čas odpúšťania. Povedať odpúšťam a žiť odpúšťam. Viem, že by mi chcel zniesť aj modré z neba. Ale nezniesol by, lebo by mi chcel dať prospešnejšie veci. Kto som, že ma tak miluje?
Jedna nula osem. Toľko práve je a zajtra skúška. Vždy sa mi páčili tie cudzie slová. Parafrénia, dysartria, enkopréza, protrahovaný priebeh pôrodu, dysfória, nauzea. Páči sa mi to preto, lebo to nemá logiku. Alebo pre niečo iné. Rozprávame, aby sme sa čo najviac dozvedeli, zarábam(e), aby sme si našetrili na vlastnú cestu do Prahy, varíme si, staráme sa o seba, rozprávame a vo mne už vznikajú predstavy, ktoré sa mu páčia. O raz rastúcom bruchu, o rodení, vnímam jeho silu, je v túžbe myslieť na tio všetko krehké veci, chcieť tieto veci, neodkladať ich na neskôr, na veľmi neskôr, na cítenie sa na to.
Táto jar má inú príchuť ako ostatné. Koniec tejto jari. Limity, v ktorých je moja termoregulácia schopná prežívať optimum. Som taká zmietaná hormónmi, hovorím si. Nie jarnými. Čakala som, čo s tebou urobí môj plač. Ktorého z nás skôr položí. Nevzdávaš sa. Ako dobre sa vyslovuje veta si statočný muž. Tie tvoje opevnené slová, železo, čo ma roztápa, keď mi hovoríš, keď plačem Neplačkaj a Trúbiš ako sloník, keď si pri tom fúkam nos.
Cestovala som vlakom späť do Bratislavy. Z tej cesty som bola znechutená už vtedy, keď som z Bratislavy ešte len odchádzala. Vieš, že neobsedím na zadku a niektoré veci robím nevhodne rýchlo. Chcem pospájať veci a bez poriadku ti o nich povedať. Že som si dnes kúpila dva páry topánok a žiadnu kabelku, mamka sa potom neustále oháňala slovami tebe sa nič nepáči a ako to, že ľudia si tu vždy niečo kúpia. Kúpila som aj dva druhy kapučína pre nás - cherry a rum, celú cestu autom som hovorila o tebe, spomínala na tvoje pery, vôňu čistoty, pýtala sa mamky, či si myslí, že si teraz niekde na pláži alebo unavený po ceste spíš, hľadali sme spolu farbu šiat, čo by pristala k tvojmu obleku. Ako sa teším, keď ťa vyhlásia a ja budem celá roztrasená sedieť pri tvojich rodičoch. A potom sa ti budem taká roztrasená páčiť. V šatách, ktoré možno nepristanú k tvojmu obleku, ale určite k tvojej duši, chcem mať v sebe všetko, čo pristane k tvojím túžbam.
Teším sa, keď sa mi (možno) opálený vrátiš a budeš ma naďalej tak (vymodlene) milovať. Budem sa zatiaľ pozerať na ruže, ktoré mi každý mesiac dopĺňaš.
Často rozmýšľam nad tým, aké by to bolo, ako by povedala pani okolo päťdesiatky, z oddelenia na psychiatrickej klinike: skomponovať baby s tebou.
