Volám s mamkou, volá mi ocko, myslím, že je to neha. Volá mi sestrička, možno trištvrte hodiny a potom mi povie, že ma má rada. Cítim z nej radosť, ktorá nie je predstieraná.
Niekedy sa tak hrám, predstavujem si ľudí, ako sa pri mne tvária, čo mi hovoria, ako na mňa pôsobia, a na základe týchto pocitov potom hádam, čo ku mne cítia. Možno je to vycibrená vnímavosť a možno, ktovie, možno len obyčajná hlúpa mylná predstava, skreslenina.
Mala som plány, na týždeň, na mesiace, a možno ešte viac. No zrazu sa všetko scvrkáva do nutnosti žitia jedného dňa. Ach, pokora. Nedá sa nič robiť, Katarína, musíš sa učiť byť stelesnená pokora. Chcela si sa prácou a zamestnaním vyhnúť byť v blízkosti vlastného ja. Chcela si mať veci na porádku, byť usporiadaná, no vlastná duša si ťa uchmatla a prinútila sa s ňou konfrontovať, doviedla ťa k chaosu a uvedomeniu, že nemôžeš mať veci vo svojich rukách. Aby si pochopila, že usporiadanosť a poriadok nie sú právom tvojho života.
Nie si z cukru, nesmieš byť cintľavka, lebo pamätaj, že krehkosť tvojho tela sa teraz ukrýva tam, kde ľudské oči nedovidia a preto je aj tvoja sila ukrytá vo vnútri, aby túto krehkosť chránila.
Teraz mám čas, tak čítam: Knihu byliniek a Michela Fabera, tieto poviedkové chuťovky, ich absurdnosť, zvláštnosť, magickosť a možnosť interpretácií, ktoré sú priamkou, tak nemajú konca kraja, môže byť, to je niečo pre mňa.
Chcela by som pracovať s voňavým korením, do cesta na štólu vpracovávať škoricu a hrozienka, a potom ju krájať. Listovať hrubočiznou encyklopédiou a pozerať na rôzne druhy vtáctva, lebo vtáky a rekordy prírody, aj to je niečo pre mňa.
A chcela by som to všetko čo sa deje prijímať aspoň tak ako (do)teraz a podobať sa tej krásnej žene v mojom veku, čo mi nedávno písala, že má svoje dieťa už pol roka doma a je veľmi šťastná, že z neho nebola ani raz nervózna alebo nahnevaná a keď k nemu v noci vstáva, aby ho nakojila, alebo prechádza okolo nemocnice, kde rodila, tak sa usmieva. A po večeroch maľuje na hodváb.
