Teraz je už dobre, je lepšie, keď spolu so mnou prekonávaš ťažké obdobia, a potom sa čudujem, aká (nadprirodzená) dokáže byť láska.
Zaliala som si čaj, nikam som nešla, zabarikádovala som sa v perinách, racionalizujem, že teraz je na to akože ten správny čas. Trochu sa už začínam učiť štátnicové otázky, som plachá srnka, budem pekne tu, myslieť na pekné veci, na tvoje slová: už teraz toho máme veľa, tak prečo sa báť?
Včera som mala v kočíku dievčenskej farby štvormesačnú Noemi. Pásikavá čiapka jej padala do tmavých očí. Nevedela som ako sa mám dotknúť takej malej hlavy, aby som jej neublížila. Keď ma nikto nevidel, napodobňovala som jej podarene vytrčené ústa.
Mamičku v parku som počula inej povedať: veď nemusí byť ku mne neviem aký milý, stačilo by, keby sa ku mne normálne správal.
V duchu som bola vďačná, že on ku mne neviem aký milý je.
A nepotrpí si na (mojich) exkluzívnych pocitoch, mojej nablýskanosti ani mojom nadšení. Stačí mu moja skutočnosť. Veru stačí.
Muž, ktorý len príde a bez okolkov si vyžiada pohladenie.
Nakupujeme spolu, no zároveň pre seba. On mne jogurty také a také, ja jemu jeden kakaový termix. On mne banány, pomaranče a jablká a pikao do jačmennej alebo obyčajnej voňavej kávy, ja jemu sušené kiwi a cukríky zo sladkého drievka.
Mohli by sme si kúpiť každý sám sebe čo má rád, ale takto sa môžeme rozplývať nad chuťou, ktorú dostaneme ako dar.
A dnes s inými deťmi v materskom centre. Tak trochu chcem dať najavo, že nie sú moje, nech nevyzerám ako neohrabaná mama. Jedna sa ma pýta na dvojročnú: ako starú máte?
Ja na to, že dva roky, ale nie je moja.
Veď som si aj myslela, že by ste museli rodiť v pätnástich.
Potešila som sa a keď budem stará, budem sa z takých hlášok tešiť ešte viac.
Potom sa ideme s deťmi aj ostatnými mamičkami hrať. Cítim sa tam dosť svoja. Zapadnutá. Mne zverená najstaršia uteká cez celú miestnosť preč a kričí: cikáááááám. Mamičky hovoria v množnom čísle:
Koľko máte (rokov)?
Vy ešte nosíte plienky?
Sú rôzne, so zapletenými vlasmi, s nedbalo zviazanými, krátkymi aj melírovanými. Hovorím si, aká budem ja? Budem už potom nosiť mančestráky aj mikiny, v ktorých sa necítim taká svoja? Aké deti vytvaruje naša láska? Ako budem prežívať svoje telo, ktoré bude výživou pre dieťa aj manžela?
Zalejem si ďalší čaj a pripravím sa na naše dnešné, už skoro zaužívané, štvrtkové plávanie. Znova pred tebou zaplávam kilometer, aby si mi potom hovoril moja morská panna.
