Položil mi na brucho kameň. Položil mi kameň na hrudník, poukladal na mňa kamene a spýtal sa, čo cítim. Možno čakal exkluzívnu metaforu, ktorou by som opísala tiaž, no ja som len hlesla: „cítim, ako na mne ležia kamene."
V ležiacej polohe odosielam pôde svoje nápady, výplody svojej bravúrne členitej mysle. Kontaminujem ju rozpačitosťou. To, čo vtedy robím je vyjadrením toho, čo nedokážem povedať. Pôda to všetko spoľahlivo odvedie. To symbiotické (z)žitie. Veď kamene znesú všetok chlad a ležať na nich pre mňa znamená-uzemnenie.
Metafora 2. - Milosrdenstvo
V autobuse som ostala sama, sama spolu s ním so svojou sťahujúcou otázkou, stúpajúcou dohora. Skrútili sa vo mne otázniky, otázniky skrútené naliehavosťou. Nebola som tam sama fyzickou neprítomnosťou niekoho. Dokonca som tam nebola sama ani jeho neochotou byť so mnou. Bola som sama, lebo som samu seba vylúčila z-nás-dvoch. Tá, ktorá ublížila. Nemal ju kto odpísať, tak sa odpísala sama. Pýtala som sa, kto sa ujme tých, ktorí ublížia a potom kvôli tomu trpia? Nemohla som ani ješitne plakať, že si zaslúžim byť ním odvrhnutá. Nemohla som ísť ani k sebe, lebo som sa nedokázala ani sebapoľutovať. Nik mi neublížil. Nemala som kam ísť. Ostala som v pasci, ktorú som si sama vykopala. Ublížila som, odpustil mi, povedal, že preňho som aj tak najúžasnejšia. A večer som ho pristihla, že keď ma objíme, tak zo mnou kolíše ako sa kolíše dieťa. Sem a tam.
Ale ja som svoju dušu
upokojil a utíšil.
Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí,
Ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.
(Ž, 131)
Metafora 3. - Rosomák
Toto som čítala:
„Rosomák je největší žijíci kunovitá šelma. Vypadá trochu na způsob malého medvěda. Má zvláštní, jakoby zlotřile zamračený výraz. Vždycky mi připomínal tu potvoru, medvěda nebo čerta, či co, co je vymalována na žaludském esu. Skoro bych řekl, že žaludské eso je stylizovaný rosomák. Lidí napadá tak, že jim skočí se stromu za krk a zakousne se. Má zvláštní zvyk, ž uloveným obětem ukusuje hlavy a zavléka je do větví stromůkde je pak ožírá. Tolik stručně o rosomáku."♥
Keď som si prečítala o rosomákovi sibírskom, padol mi do oka. To je každému známe, ako nám padne do oka niečo, čo nás zaujme svojou čudnosťou, neurčitosťou, ohavnosťou. To, čo odpudzuje, priťahuje. Povedala som mu, že odteraz bude rosomák metaforou odpovede na jeho otázku ako sa cítiš?, čo prežívaš? To vtedy, keď by mala byť odpoveď na takúto otázku príliš bolestná, zahanbujúca, nemysliteľná. Rosomák, útoky od chrbta, hlava zavesená na strome ako symbol zahanbenia...to všetko vyjadria za mňa.
A tak sme raz cestou vlakom cestovali k nim. On sa ma spýtal ako sa mám. A ja som mohla čo najnebolestnejšie odpovedať:
„Útočí na mňa rosomák, ale stále ma nedostal."
♥ Ukážka z knihy: Fuga trium, Jan Křesadlo
