Keď sa nad tým všetkým zamýšľam, niekto sa zmieni o nadržaných zvukoch holubov a potom mi povie, že ma miluje. Má kučeravé vlasy a ja ho milujem tiež. Minule som s ním a svojím slabým telom očakávajúcim ťažké, ale významné dni, prekonávala devínske cesty, pocit špinavosti z prachu a opálenia, lepkavosť popučených ringlót, žltých a červených. Chutili ako marhule s príchuťou slivky. Počula som hlas asi päťročného francúzskeho dievčaťa a chcela ten hlas odfotiť. Počula som, ako jeho mama hovorila Mirabelle, a ja som si myslela, že je to francúzske slovo pre slivku. Povedal si mi, ty moja Francúzska. Dievčaťu do sandálky vošla slivka a začala naturálne plakať. Hovorila som mu o päťslovnom, celom mene mojej prababky a povedal, že keď ma bude žiadať o ruku, osloví ma takto.
Okrem iného som napríklad aj jeho Mirabelle.
Spýtala som sa, k čomu by chcel viesť svoje (naše) deti. Povedal, že k tomu, aby milovali a vážili si svoju matku.
Spoznávame navzájom svoje dni. Také, každému vlastné. Aby sme si ich vedeli vzájomne vyplniť, keď sú pre jedného prázdne a vyschnuté, ako keď sa nenarodí dieťa, presne ako slnko, od ktorého ľudia očakávajú uzdravenie a mne prináša suchotu. Preplávali sme až na ostrov. Páčilo sa ti to. To, ako plávam, čo robím pod vodou, ako z nej potom vyjdem a dlho ti na tom ostrove plačem na nahom ramene. Pýtaš sa ma ťažké otázky. Je mi teplo a moje vnútro doslova potí odpovede. Hovoríš mi, že nie si zhrozený z mojich sĺz, ale preto, že plačem, lebo plačem.
A ja raz mám byť matkou, ktorá utešuje. Možno aj preto ten plač...
Môj obdiv takým mužom, ktorí chcú žiť s takými ženami.
