Začalo to zachádzať priďaleko, moje nároky na čistú myseľ, na pocity podľa môjho želania, na vyžiadané pocity, ktoré chcem prežívať. Aby všetko krásne zapadalo do (naivného) konceptu, ako má taká správna Katkina myseľ vyzerať. Potom mi napadli tie slová toho človeka, že pocity sa nevyžadujú, na pocity sa musí čakať.
Myslím na to, ako si mi dnes napísal, že sa ti páči ako ma Boh namixoval, snaha, túžby, boje, smútok, radosť, rozum, cit.
...a potom som prišla zo zahraničia, z miesta, ktoré je len blízko môjho domova. Hranice, koľkokrát ich potrebujem, hovorím ti o nich, že potrebujem pevnosť, inak ako ju chápeš ty, byť ohraničená, a predsa prístupná. Jednoducho žena. Záhrada. Studňa. Brána. To všetko a tvoja. Napadlo mi, že biólógia a semipermeabilná. Tak taká.
Boli sme s našimi a vnútorne som sa búrila proti trhom s kvetmi, s chryzantémami, s dušami mŕtvych. Búrila som sa proti tomu, čo mi chceli silou mocou nanútiť a potom som sa aj tak (sčasti) podvolila, ale nový kožúšok bol aj tak podľa môjho želania.
Myslím na ten mix..
Myslela som na to v aute, že je to o dušiach a ty si písal o šťastí v ľudskom tele, že nie v hocijakom, ale v mojom. Vlastnosti, emócie, rozum, spôsoby, neha, smútok, radosť, cit. Myslela som na to, aká som spokojná, že sme sa takto rozhodli. Že ty si ten, ktorý je ochotný klopať.
Začala som to písať vo vlaku na papier. A ten papier som potom, celkom náhodne, založila do knihy Když duše mluví řečí těla..
