Aj sme chceli ísť načierno aj sme nechceli, ale ja som zavelila a lístky pekne štikla.
Hovoríme o lete, o možnej prázdnote v srdci, o tajomstve, o niečom v očiach tamtoho opáleného chlapca, o iných očiach a rôznych veciach v nich, o výsledkoch testovania a námetoch pre svoj život, o všetkom, čo letí a pristane v srdci alebo si to sami chytíme.
Zajtra pôjdeme na obed a on sa bude smiať, on sa tak zvykne, ani nemusím byť mimoriadne vtipná, a jeho smiech je vysokozdvižný a ťahavý. Podľa toho ho poznám...
Alebo nedávnovzniknutý doktor, zbadá ma a predtým než mi pozdraví, začne sa smiať. Krátko a poriadne.
Zvláštne..
Ľahší o tri tašky vychádzame z autobusu a ja mu čítam, vystupujem, čítam a kráčam, že -počúvaj, to musí byť ťažké-:
*Príklad: Keď fajčím, ozve sa: „Teraz fajčí." Alebo iný hlas hovorí: „Nefajči." Keď idem po ulici, hlas hovorí: „Teraz ide po ulici, teraz je na rohu a kladie si otázku, ktorou ulicou má ísť ďalej. Teraz sa díva na nohy tamtoho dievčaťa, teraz hľadí do výkladu mäsiarstva atď".
Až oveľa neskôr mi to pripomenie Améliu.
Ale teraz je človek šťastný, ža šťastie považuje, že sa môže najesť a netrpieť pritom žiadnou stravovacou poruchou, že nemusí krochkať a robiť zo seba pred sebou trapoša, lebo „z toho sa priberá", že má telo, ktoré mu (už konečne) patrí, nie ako vtedy, keď si zvykol hovoriť, že mu nepristane k duši. Lebo aké je to namáhavé, narodiť sa priamo na bojisku, priamo na hlavnom fronte, byť dieťaťom vojnových rokov, tá línia, kde stoja tvárou v tvár tí najväčší bojovníci, kde je konkurencia spirituality a biológie prakticky nulová, lebo sú zajedno a ich kvalita navyše vysokopotencovaná. Vraj. No dobre, a čo ja teraz s tým?
Nič. Len to v sebe mať, nehľadať dôvody, len sa tešiť, že je človek tak dobre stavaný(?).
Tak sa tešíme, tešíme.
A keď mu je ťažko, môže sa rozbehnúť a skočiť neviditeľnému priateľovi do náručia, vyšplhať sa naňho ako medvedík na strom a vyzerať pritom presne takto a nie inak.
Popritom sa cítiť rozložene a nič si nerobiť z toho, že o pár chvíľ môže zdieľať opačný názor a dvíhať obočie nad tým momentálnym, ale teraz je takto a vôbec nie inak. A preto sa tak tešíme..
A hoci je v mojej mysli stále ten, ktorý je taký rozkošný aj keď už nie je veľmi strapatý, aj jeho pravá ruka, ktorá vedľa mňa včera klikala a klikala, a na ktorú som sa jednoducho musela pozrieť iba jednu sekundu trvajúcim pohľadom, a ktorému som náročky dala vyplniť takú formu testu, aby v nej bola položka: Cítite sa niekedy nesmelý v prítomnosti príťažlivého človeka?. Aby som vedela..
A potom sa zaľúbiť ešte viac a ešte nežnejšie a nechcieť ho iného než aký je.
Chcela som len povedať, že aj keď mi narobil v živote veľkú revolúciu a ani o tom nevedel, nemôžem ho položiť inde, než do svojho srdca a budem proste prosiť, že ak sa na tom mieste nebude cítiť ako doma, nech sa láskavo odľúbim a mám pekné prázdniny. To je všetko.
*Schizofrénie, Hell, Schupbach
