Presne rok po tom, čom som napísala posledný článok, v ktorom som spomínala túto malosť a čakala na niečo veľké.
Aké vzácne, keď nehľadám ja, ale ono si nájde mňa.
Lenže veľké neprišlo, lebo môj život naplnilo dieťa. Vtáčik sa mi vrátil. Môj vytrvalý rybár, zmoknutý a vyplznutý, unavený, ale silný, lebo svojou dlhou púťou mi niesol posolstvo o živote. Priniesol správu: „teraz je čas a miesto pre tvojho syna.“
A vo mne vtedy v týchto dňoch vedľa seba stáli: nadšenie zo syna a bolesť z nenaplnenej túžby. Stáli vedľa seba a možno ani nebojovali, kto zvíťazí, prevalcuje ma, získa prvenstvo. Dva protiklady, ktoré sú schopné stáť vedľa seba s rovnakou silou, prejavovať ju a nezabiť pritom jeden druhého. Nemohla som sa zaradiť do žiadnej z úhľadných a jednoznačných kategórií: šťastná, sklamaná. Bola som jedno a bola som druhé. Všetko naraz.
Môj syn. Keď sa začal rozvíjať, bola jar a ja som si v sebe hladila tieto symboly: kvitnutie vonku, kvitnutie vo vnútri. Také iné ako prvýkrát, keď sa moje predstavy končili okamihom pôrodu a na dlhšie prechádzky už moja myseľ nechodila. Spomínam si na ráno, keď som ležala v posteli a prvotrimestrálna únava ma nútila ležať, nedokázať vstať a plakať zo zúfalstva. Mám už predsa jedno dieťa: stelesnenú živelnosť ( a ja tu len tak ležím a nedokážem fungovať) a druhé, ktoré ešte nepoznám, novovzniknuté, ukryté a moje telo teraz bojuje, ťažko pracuje, aby mu budovalo príbytok a na zvyšok už niet miesta. Čaká má veľa práce, veľa života, nutnosť, ale aj túžba byť životodarnou, a ja len ležím a zaspávam, zaspávam.. No moja myseľ už tieto chodníčky dôverne pozná.
A potom iné spomienky:
Dieťatko rástlo a túžilo byť živené. Prišla už obvyklá nechuť na čokoládu a ono chcelo veľa jesť, chcelo zeleninu, čerstvú, jarnú, jahody, sladké čierne čerešne, sviežu mangovú zmrzlinu, nad ktorou som sa smiala, že toto sa čokomilovníčke môže stať len vtedy, keď má v bruchu iného milovníka.
A voňali mi ruže okolo chodníkov.
S dcérkou sa hráme, bábika je naše nové dieťa, a ja jej ukazujem, ako sa túli, ako sa čičíka, no teraz už viem, že to nie je len tak. Som poučená, už nie plná predstáv, bázeň vo mne, neistota, strach, chlad, vyčerpanosť, únava. Bol predsa chcený, a predsa toľko biedy vo mne.
Leto na konci, a vtedy sme sa dozvedeli: budeme mať syna. Vidím jeho tváričku na 3D ultrazvuku, jeho prvý obrázok, taký iný ako naša dcéra. Mužný, už na prvý pohľad. A ja som sa pýtala: čo to znamená? Čo to znamená milovať syna? Ako ho vychovávať? Čo môže dať matka synovi? A môj muž na to: „nič, len tvoju lásku.“
Prišla jeseň a moje telo akosi prestalo vládať. Vnútri. Navonok sa zdalo, že je to už celkom fajn. Zmierila som sa. Tentoraz už musela ležať, do žíl tiekla deň čo deň infúzia, kvapkala, mala zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá, kázali mi nehladkať si brucho, že nemám takto sedieť, iba ležať, dieťa je už blízko, spadnuté v útrobách, brucho tvrdé, nezvláda nápor dieťaťa, hoci ma ešte čas, dlhý čas. Vidím lekárov utrápený výraz, keď mi nemohol nič sľubovať. Dni sa míňali a ja som cítila všeličo, pokoj, veľa pokoja okolo nášho dieťaťa, nepokoj, lebo som chcela byť pre dcérku, ktorá je doma bezo mňa, lepšia mama, často som zabúdala na syna, na radosť, ktorou má byť a trápila sa výčitkami, vecami, ktoré v mojom živote nejdú podľa mojich predstáv. To všetko sa dá cítiť, to všetko žilo vedľa seba. Dni boli rovnaké, a predsa iné, lebo mohli priniesť všeličo, ohroziť naše dieťa, zmeniť náš život.
Spomínam na mamu, ktorú nám pridali do izby, s tým, čo ja a jednej z nás, čo čakala dievča, povedala: „závidím“. Bože, pomôž jej, lebo nevie, čo hovorila. Pomôž jej, aby teraz, keď je už na svete, pri pohľade na jeho tváričku, telo, pohľad a vôňu, nechápala, čo vtedy hovorila. Aj jej syn sa ponáhľal.
Ten môj ďalej rástol, silný, mocný, ťažký, na pol ceste už na svete, no stále sa držal, na vlásku, bojujúci z posledných síl. Cítila som jeho silu, naťahovanie, ako sa už vnútri túlil k telu svojej matky, objímal ju. A potom prišiel. Krásne. Voňavé holé chlapča, s prižmúreným očkom, tečie mu slinka, pozerá sa.
Túlim si ho, kladiem na brucho, nemám už predstavy. Mám jeho.
Je tu. Ráno vonia ako teplá mliečna ovsená kaša. Keď ma pije, hladká ma. Mám pocit, že si ho musím túliť, stískať až do nemoty, tak, ako kedysi stískal on mňa. Tá malá hlavička, gebuľka (ako jej hovoríme), ktorá sa tak veľmi tlačila, ma teraz dojíma.
Prešiel odvtedy rok, (tá bábika a tak). Sme na gauči a ja spomínam. Je to príjemné, ale nie bezbolestné. Môj chlapček a ja. Bolo mi smiešno, keď som nedávno za volantom počúvala Tublatanku, kde spieval syn mame, a mne bolo do revu z dojatia. Bude to už navždy, že som matkou toho malého muža.
Všetko je len také aké je. Nič menej, nič viac. Nemám už toľko predstáv. Mám jeho.
