Moje popíjanie vody z fľašky sa podobá popíjaniu mačaťa. Málo glgov, málo vody, mnohokrát. Všetko čo sa tu deje je úplne obyčajné. Moja duša teraz nepotrebuje väčšie dobrodružstvá, väčšie pohnutia, iskrivé zážitky. Sú to len hrajúce sa deti, spiace dieťa, moja ospalosť a túžba zaspať, zaspať tak slastne, až mať pocit, že sa idem rozplávať v perinách.
Píšem životopis vyrovnaná. Nachádzam pri tom všeličo, čo mnou pohýňa. List, v ktorom mi niekto píše, čo na mne nemá rád. Rozhorčenie, rezignácia. Nie je ľahké ma prijímať, no nechcem si ten list teraz čítať. Chcem si ho uchovať a hocikedy sa k nemu vracať. Myslieť na to, že je tu uvoľnenie, že niekto vie o mne oveľa, oveľa viac a nezavrhol ma, nevykašľal sa na mňa, že som sa zobudila zo sna, ktorý sa mi dnes v noci sníval. Noc, zo 14. na 15. júna.
Dnes sa skoro celý deň trasiem. Držím sa svojej obsesie, ktorá však nebolí. Táto nie. Inšpiruje, hoci on vraví, že nie. Keď o tom hovorím, tak plačem. Ľudia prechádzajú okolo. Už sme zvyknutí, stáť v týchto vodopádoch. Hovorí, že vďaka môjmu plaču nám nikdy nebude chýbať soľ.
