zalietala som si, len trošku, mierne, učila som sa o detskej hre, hrala na klavíri, vyrábala pohľadnice, hrala sa s kameňmi, papierom a klbkom vlny. Tie jednoduchosti, ktoré fascinujú, lebo pre dieťa sú životnou nevyhnutnosťou. Tie absurdnosti, ktoré zamestnávajú jeho myseľ. (Ako keď sa ma moje dieťatko vo vlaku dookola pýta a vytvára si so mnou príbeh, čo by sa stalo, keby z kvetinky hodila na zem kúsok zelene, čo by na to povedal šofér vlaku, čo by s nami urobil, keby sme ho neposlúchli a zeleň nezdvihli zo zeme. A čo by bolo potom, ďalej a ešte ďalej. Nevyčerpateľná...)
Ale to ešte nie je ono.
Ty vieš, že ono leží inde. Zatiaľ skryté. Tento sen, ktorý som si zavesila na krídla rybára dlhochvostého, ktorý ho nesie dlho. Objavený v Katarínkinej knižke preletí celú zem, kilometre, tisícky kilometrov, poslala som ho do sveta a čakám, kedy sa mi vráti späť, čo sa s mojím snom na jeho ceste stane, čo sa stane s mojím životom, ktorého tiaž som zavesila na krídla vytrvalého vtáka, poslala ho tam, do toho čarovného sveta a budem čakať, až sa mi môj vtáčik vráti späť. Hovorím si síce: túžim po tom, ale aj tak je vôľa Boha viac než čokoľvek iné.
Boh oboznámený s mojimi túžbami. Čas, keď sa nemodlím o ich splnenie, ale o to, aby si ich vzal, vedel o nich, pritúlil a urobil s nimi, čo len chce.
Čas, keď si hovoríme, že teraz idú niektoré veci v našom živote pomaly. Pomalosť, ktorá už teraz, keď som tak veľmi poučená, upokojuje.
Cítila som pokoj. Cítila som silu, až prišiel večer a na sklonku dňa ktosi cudzí povedal čosi, čo pre mňa bolo zraňujúce. A môj skrytý plač vtedy nebol slabosťou, lebo tu ešte bola sila, ktorú som si v sebe vydolovala vlastnou vôľou a hovorila si, že aj sny, ktoré sa neplnia a neplnia sú život, a život je aj v tom:
zastaviť sa a zostať so svojou bolesťou.
Cítiť ju, nemôcť ju (čo sa týka cítenia) premeniť na niečo iné a povedať o nej:
Bože, je tu, cítim ju. Ty vieš po čom túžim.
Lenže na svete pre mňa bude dosť miesta aj s nenaplneným snom. A s pokorou chcem prijímať všetko. Pokojne, radostne, ticho.
Večer som si dala príjemnú horúcu sprchu a myslela na to všetko, vtedy, keď sa môj muž s našou dcérou hral v obývačke.
