Sladkosti...keď nám vtedy pred rokom a niečo J. navaril cestoviny a v kuchyni sme sa všetci traja rozprávali, o dedkoch a vojnách, tie pohľady, ktoré som mohla iba hádať, keď som bola tam, hoci som mohla ísť na inú oslavu, keď som si ešte mohla vyberať, váži si človek potešenia, medzi ktorými si môže vyberať? A potom sme pozerali niečo o vraždách, ten dokument, ktorý som si pamätala ešte dlho, ktorý ma prinútil premýšľať o ľuďoch vo väzniciach, ako asi žijú tí, čo majú doživotie, ako asi žijú ľudia, čo vyvraždia celú rodinu, medzi chladnými múrmi väzenia, medzi chladnými múrmi duše.
Potom som sa bála, že ma M. v aute niekde zabije, tie scenáre, ktoré vyzerajú v hlave normálne a na verejnosti absurdne.
Koľkokrát som si už povedala, prečo to hovoríš keď to nie je pravda? Keď sa ma pýtajú stále tú istú otázku a ja sa tvárim, že ten úspech je len obyčajná náhoda. Keď mi proste vadí, že niekto uvidí napredovanie mojej duše, že ma niekto pristihne na ceste k svojmu ja, ktoré si balím do seba ako darček, keď si vravím, že nie nadarmo je duša chránená vlastným telom.
Rada sa obklopím papiermi, tými vecami, čo sú pre mňa vysnívané, a neprestávam za ne ďakovať, kresby, analýzy, škvrny od Rorscharcha, farebné fixky v záhyboch perín so žltými obliečkami s listami javora, keď takto sedím a moja modlitba je o tom, že mu hovorím, aby si ku mne prišiel sadnúť do týchto perín, ku mne alebo vedľa mňa, obklopoval ma spredu aj zozadu, aby keď pozerám do tých papierov, tak prišiel a zdvihol mi tvár, pozrel sa do očí a hovoril, že to zvládnem, že to bude dobré a on bude milovať moje kosti, tie kosti, ktoré majú svoj odôvodnený tvar.
Slnko už zapadlo, dnešné skoro jarné slnko, ktorému sa chcem dávať inak ako to bolo doteraz, tak oddanejšie, nech si ma berie, premôže ma, nech je silnejšie ako ja, aby to, čo bude spaľovať nikdy nebolelo, aby som sa vždy ráno zobúdzala s jemne opálenou dušou.
