Dnes si hovorím: dobré, že tie deti nie sú moje, že ešte nie som matka, ktorá v nervovej rovnováhe zvláda, keď si dá špinavý tanier na hlavu, rukami vyberá mrkvu z polievky, vodu naleje do viečka z kompótu a tá mu potom steká po brade. Je fajn, že som teta, ktorá pri nich len sporadicky pookreje, poovoniava tri detské kože, najradšej by zjedla ich chutné nosy a chytá ich za uši len preto, že sú zlaté. Držím na rukách dvojmesačnú a sestre hovorím, že nechápem, ako môže byť niečo tak malé.
Dnes som štyridsaťpäťminút čakala na známku a potom ju aj tak nedostala. Napísala som mu o týchto dojmoch správu, nie kvôli čakaniu, nie kvôli tomu dlhému státiu, dôležité pre mňa bolo čosi iné. Niečo, o čom som si hovorila, že sa to vlastne ťahá celým mojím životom, že taká som predsa bola od nepamäti, tak prečo sa tomu ešte stále čudujem? Prečo ešte stále?
Na poradenskom procese sa ma spýtala, ako by som sa ohodnotila, a ja na to: veľa som nerozprávala, ale keď som mala čo povedať, tak som povedala. Dve áčka. Tak som sa asi ohodnotila dobre.
Myslím na tvoje oči, môj drahý, na tvoje kučery, o ktorých ti kedysi hovorili: načo sú chlapcovi také vlasy?
Ozaj, prečo si o anjeloch myslíme, že majú kučeravé vlasy? A prečo sa nám zdá, že sme dostali niečo nadbytočné?
Lenže...v mojom živote je teraz len tvoja láska tá, ktorej je priveľa, no nepatrí do kategórie nadbytočné. Len ona a potom už možno nič iné. (Subjektívne).
Vyberiem si farebné fixy a dopíšem zvyšok vety do diplomovej práce, že na začiatku je vzťahová patológia v ranom detstve a pri aktuálnych konfliktoch sa aktivujú tie časti negatívnej skúsenosti vo vzťahu, ktoré sú úzko spojené s telesnými...
