Mali sme si k tomu zaviesť terapeutický denníček. Pribudne do môjho úctyhodného počtu, aj keď presné číslo nepoznám. Budú ho čítať a raz ma aj ohodnotia a ja som si povedala, že by asi bolo dobré veľa netajiť, utajiť málo, utajiť čo najmenej a neukracovať iných o seba.
Bude to také moje, svoje, liečivé, ako niečo iné podobné, ako posedenie so Sju a jej zmienenie sa o šípkovom čaji, ktorý mi ju teraz pripomína, len maličká poznámka, naše rozhovory, to, čo ľudí spája. A teraz si po malých kúskoch lámem z čokolády, ktorú mi vtedy darovala. Čokoláda od Zuzanky. Zhodli sme sa, že je naozaj výborná.
Niekto, kto teraz sedí za mnou a ja ho preto nevidím, to píše tiež, naškrabané na nejaké zdrapy či čo, neusporiadané, nečitateľné, žiadnu ucelenosť vraj nechce. Ja po nej prahnem a potom sa cítim neslobodná. Kontrola, súlad, hranice, hrabať si na svoje miestečko svoje veci a cítiť to ako život pod perinou, všetko čo sa pod ňou odohrá. Asociácia:
Von oknom, dieťa v ružových gumákoch na daždi, ktorý akoby ani nebol, v dieťati je energia, dynamika, metlou zametá vodu a nemá pri tom dáždnik ani pršiplášť.
Obrázok, o ktorom mám ochotu vypovedať prvému, kto mi príde do cesty.
Sú veci, ktoré sú pekné. PEKNÉ, že o nich snívam hoci aj celý deň. A sú veci škaredé, ako implantáty v mojej podstate, a predsa je nemožné sa ich zbaviť.
Ale toto je tento svet. A nachádzať odvahu zabývať sa v nedokonalosti bude môj celoživotný cieľ.
Do denníka si máme zapísať aj prvý sen, ktorý sa nám bude snívať po prvej hodine. Mne v ňom Marek povedal, že je ma cítiť. Keď som mu to povedala, vravel, že mi to povedal aj v skutočnosti, z niečoho bolo cítiť moje oduševnenie, precítenie, no ja sa na to vôbec nepamätám. Tak môžem tomu veriť?
Kúpila som si nové zošity, aj ten terapeutický je krasňunký, ako hovorí Marek, je fialový a letia po ňom motýle. Povedala som si, že žiť pre krásu by mohlo byť moje povolanie, s veľkou starostlivosťou vyberať každú blbosť akoby išlo o život, a nemusieť v tom nachádzať žiadnu užitočnosť, len obyčajné potešenie.
Letí aj niečo iné. Niektorí ľudia z môjho života a je možné, že sa už nikdy neobjavia a mne budú chýbať. Nevedia o tom, ale je to už raz tak. Ale prídu noví, napríklad nová spolužiačka, ktorá ma volá Katuška a potom ten deň, dvadsiateho deviateho deviaty, poklepal ma po ramene a povedal, že pre mňa niečo má. Doteraz sa z toho nemôžem spamätať, ale povedala som si, že to musím vedieť prijímať ako dar. Jednoducho za vami jedného dňa príde človeka povie vám, že ak to budete potrebovať, môže vám kedykoľvek pomáhať.
Kedysi som si do denníka zapísala, aby niekoho zaujímalo, čo cítim, v návale hnevu som si myslela, že na mňa ten, do ktorého som vkladala nádej, kašle a že ho nezaujímam. Keď sa srdce utíšilo a malo už takmer všetkého dostatok, zrazu prišiel za mnou niekto len tak sám. A potom ďalší a ďalší. A ja prichádzam na to, že srdce si zrazu musí opäť zvykať.
