V autobuse sedíme na chvoste. Cítim sa ako robotníci idúci na šachtu. Vystupujeme a voniam(e) vzduch. Je iný ako zvyčajne. Zobúvame sa, 48 Sk, Isic, kľúče so zámkom, chlapci idú do mužskej šatne, ja idem do ženskej šatne. Lúčime sa. (Dovi v bazéne).
Moja skrinka s číslom 21 je obsadená kľúčom číslo 5. Pýtam sa polonahej ženy, či nevie, prečo je to tak.
„To si môžete vybrať ktorúkoľvek."
Voda sa vlní, aj vlny sa vlnia. Odcupitávam s uteráčikom k lavičke. Pod uteráčik kľúčik. Plavofúzatý ujo upozornil svojich dvoch malých chlapcov zavesených na bazénových schodíkoch aby „pustili tetušku", tak zliezam. Chlapci sú z mojej plavby paf(namýšľam si) a do telefónu dostávam od mamky dva dni po sebe kázeň o ďalšom nevstupovaní na dno štvormetrového bazéna.
Ale ešte je stále zima. Oficiálna. Vo mne niekedy jeseň. Ale ja už uvažujem o tom, že chcem mať vrkoč, čo by ma šteklil na krku a ramenách, čo by hompáľal sem a tam a niekto by ho skrotil. Lebo ešte nie som skrotená, lebo mamka a sestra dnes povedali, že sa neviem vmestiť do kože a že som v druhej puberte. A áno. A ja viem, dobre, dobre, dobre, prečo je to tak. Lebo som bola vyvrhnutá morom na pustatinu, zlomená vlnami, dohrýzená mlčanlivosťou rýb. Stroskotanec, čo našiel svoju zasľúbenú zem.
