„mesia(c)"
Bol tam. Svietiaci ráno, keď nás ešte noc nestihla celkom opustiť a deň ešte celkom navštíviť. Mesiac biely, ako jej ústočká zašpinené od jogurtu.
Potom sedí v stoličke, tichá, zaujatá svojou prácou, prplaním sa s kukuričnými lupienkami a rozliatou vodou, odovzdane prijímajúca lyžičku za lyžičkou. Biely jogurt a ticho rušené úvahami o mesiaci.
„Aha, niet ho", hovorím, „kam sa ukryl? Za mraky?"
(Naozaj ho zrazu nebolo)
„Kuk", povedala.
A v tej chvíli naozaj vykukol. Naozaj bol opäť tu. Naozaj sa skrýval za mrakmi.
Biely, ranný, pol deviatej ráno, ústa biele od jogurtu, mesiac biely od seba samého, keď nás noc ešte celkom neopustila a deň je ešte stále na prahu.
Čo to hovorilo o mojom živote, ktorý teraz treba žiť vo svetle, dieťatko sa narodilo, nadišiel nový deň, nový začiatok? Nie je tu priestor pre rozhranie, hrany sa obrusujú. Nie je tu priestor pre nejednoznačnosť. Dieťa, ktoré môžeme prirovnať k monumentu. Jedno veľké dielo. Nie je to muška, má dušu, ľúbenú už vtedy, keď o nej ešte nechýroval nik široko-ďaleko. Nech spí to, čo patrí noci, myšlienky a slová, ktoré sú len hmlou a neprinášajú život. Ako včera večer. Keď som nemohla spať, lebo sa mi zdalo, že tak málo dávam svetu a navyše mi je teplo pod perinou. Tak mi môj muž ponúkol svoju, tenšiu a hovorí, že aj so mnou je to tak. Ako s perinou. Že je to ako s mojimi veľkými túžbami, ktoré ani sama neviem vymedziť, vysvetliť, túžby vytvárať akési veľké dielo, nahromadené túžby, ktoré také nafúknuté, nahromadené spôsobujú teplo svojou veľkosťou, hrubosťou, dusia a ja sa z nich chcem napokon aj tak vymaniť von. A práve tenká perina sa hodí viac k môjmu životu, ku mne, že práve ona je ten malý, úzky priestor, dosiahnuteľný, ľahký, priedušný, priestor nás troch, našej rodiny a toho, čo je blízko, čo je ľahké dosiahnúť, čo sa ma týka, volá, vyzýva, nie je to ďaleko.
...
Je to tak, úzky priestor. Neskoro večer hovorím so svojím mužom a ležím na malom kúsočku, lebo nemám miesto, lebo akési malé ruky...
„Pozri", povie môj muž, „ako sa k tebe ťahá. Ako za slnkom."
Slnečnica. Patrí k slnku. Slnko patrí k ránu, patrí k dňu. No dieťa ma upozornilo na mesiac skoro ráno. Kto by ho tam vtedy čakal. Nech (vo mne) spí to, čo patrí noci. Lebo keď sa narodí dieťa, neprestáva svoje ruky naťahovať za slnkom.
