Len som si uvedomila, ja stále žijem, čakám, čo na mne umieranie zanechalo, aké následky, aké fatálie, opatrne som skúšala, čo všetko ešte dokážem, či si cítim ruky, nohy, či mám samú seba v hrsti, či sa ovládnem. Prežila som, znova som sa z toho vyzula, znova som dostala šancu, tá známa téma, ten známy námet. Sen, strach, smrť, očakávanie, prežitie.
No nebude to tak stále, dievča, raz určite zomrieš, neprežiješ, nevieš aké to bude.
Ozaj, ako (teraz) žiješ?
Smútok vo vode, myšlienky v nej na sen, myšlienky na to, ako sa Katarínka budí z poobedného spánku. Že je to stále rovnaké. Srdcervúci nárek, strhnem sa, spohotoviem, idem za ňou, lebo je tu radosť, že ma tak veľmi potrebuje. Nájdem ju takú, celú splakanú, tečú jej slzičky, roní ich, tečú jej sople, spotená hlávka, ach, celá je vo vode, nešťastná stojí v postieľke, v očiach zdesenie, čaká, kedy už konečne prídem, kedy sa otvoria dvere. Niekedy sa zabudne, stojí otočená inde a mylne čaká, že jej odtiaľ príde vyslobodenie. Je to trochu smiešne, také zúfalé. Stojí a čaká a ja milujem tú jej úľavu, keď otvorím dvere a túlim si ju k sebe. Tečie voda, suším ju na nej, z nej, už je dobre, už je dobre...
Smútok, nemám čas, choď preč. Dieťa, ktoré teraz spí celé spotené, ma veľmi potrebuje.
Aj ty môj drahý, ty tiež. Píšeš mi práve v týchto chvíľach správu, že moja láska je to, čo ti pomáha, dáva nádej. Sú chvíle, keď povzbudenie potrebujeme v rovnakom čase, v rovnaký deň. A to nie je ľahké.
Nie je ľahké dávať, čo práve potrebujeme.
Nechcem byť motýľ ani princezná, ktorú si muž chytí a vybojuje a ona potom ani prstom nepohne. A vlastne, ja ani neviem, ako to s tou jej láskou bolo ďalej. Ani na malých dievčatách sa mi nepáči veľa ružovej a svojej dcére radšej ako ty moja krásna princeznička hovorím ty moje krásne dieťatko, ty môj krásny drobček.
Vynára sa niečo nové. Nová nádej.
Predstava ženy, ktorá bojuje tak, že miluje, snaží sa, vzmáha a nečaká, čo sa s jej láskou stane.
Predstava, že možno by bolo krajšie učiť našu dcéru, že nemusí byť princeznou, ktorú niekto neustále obskakuje, ale obyčajnou, pravou ženou, aby obstála v tomto ťažkom svete.
Včera, aj predvčerom sme ťa s Katarínkou čakali pred siedmou, už pripravené, držala som ju v náručí, sedeli sme, hrala sa s mojou náušnicou, páčilo sa jej. Vyraziť von, keď už slnko tak nehreje. Vyjsť si takto po západe, v trojici, pohovoriť si o sebe, o láske, ísť cestou, ktorú ešte nepoznáme, pozrieš si moje chyby pod drobnohľadom, ach, znova a zase, a povieš čosi o tom, že som pre teba stále takou, takou...ach, tá moja pamäť, veď ja už ani neviem, no spomínam si, bolo to čosi o láske a prinieslo to nádej.
Ako v jeden deň, Katarína spala, vešala som bielizeň a zrazu prišiel pokoj, potešenie, že keby som aj predtým bola matkou nemožnou, každé jej prebudenie je pre mňa nová nádej.
Ako ty, vidíš moju slabosť, môj výbuch, moje spustošenie, a potom upokojíš: ale láska, ona stále žije.
Sen, strach, smrť, očakávanie, prežitie.
Ale pamätaj dievča, raz určite zomrieš, nevieš aké to bude.
Ozaj, ako (teraz) žiješ?
