A v to ráno som si tak predstavila svoju malú dcéru, dieťatko pri mne ležiace a spiace a ja skoro zobudená, s pomyslením na to, akú mám nad ňou moc a ako by jej dušu mohlo rozpučiť hocaké moje neuvážené slovo, možno jedno a možno ich prúd, ktorý by k nej plával v pravidelnom či nepravidelnom rytme, ako rieka, ktorá je raz veľká a dravá a keď prestáva pršať, keď prestáva rozruch, jej prúd utícha, no neopúšťa svoje koryto, formuje ho, rieka, ktorá vypĺňa jeho podstatu, steny aj dno.
A chodí mi po rozume toľko vecí. Knihy, ktoré som v poslednej dobe čítala a vety z nich sú vo mne rozsypané ako omrvinky z bebe keksíka, ktoré po sebe dieťatko nechalo v piatok podvečer a opakovalo, že maminka povysáva, a ja som ich potom zametala. Tie vety, ktoré sú vo mne rozsypané blahodárne ako letná úroda vo vedierkach alebo v debničkách, ako paradajky, uhorky a zemiaky, ktoré mi pomáhala zbierať.
Píšem si o tom v čase poobednej siesty, prežívam jasanie nad Súborným dielom zo života svätej Terézie, túžim po svojom sústredení, no nedá sa ubrániť občasným poznámkam spoločnosti, v ktorej sa teraz nachádzam. Dieťa spí, na rannej omši ma objali slová dedinského kňaza, ktorý si nenecháva ujsť príležitosť, aby nás tam ako občasných hostí vrúcne vítal, slová o vánku, ktorý má väčšiu moc ako oheň alebo víchrica, a ja som zahorela túžbou byť ku dieťatku v jej zlostení a neposlušnosti presne taká. Aby moje slová boli (vždy) vánkom. A keby aj vždy niekedy niekde odfúklo, nech si odpúšťam, nech som sama sebe vánkom a nezničím sa ako víchrica. A potom slová môjho obľúbeného človeka: “ keď vás dieťa hnevá, zamilujte sa doň a všetko sa zmení.“
Vtáčik.
Ten pocit, mám v sebe moc, ale jej prejav by bola slabosť. Dieťa, ktoré „vyzýva rodičov na súboj, nemotivuje ho frustrácia ani vnútorný nepriateľský postoj, chce iba poznať, kde ležia hranice a kto zabráni ich prekračovaniu“ *. Dieťa, ktoré ma vyzýva na súboj so sebou samou. Dieťa ako vyklopená formička. Nájdeme, čo sme vložili.
Asociácia:
Ako keď sme jeden deň na piesku stratili formičku aj jednu zelenú lopatku. V iný deň som sa spolu s dieťatkom aj so svojou nádejou na pieskovisko vrátila a našla tam len z piesku vyklopenú ruku. Nič viac. Formička mala tvar ruky, no tá kopa piesku neukazovala smer, neobjímala ani nebila. Hmota z piesku, ktorá by sa dala jedným šmahom zbúrať. Len tam bola a nehýbala sa. Bezduchá.
No dieťa je viac rieka ako vyklopená formička. Nezabúdať...môže sa preliať, meniť svoj tvar.
Je viac rieka, no keď sa tvorí, keď ešte len všetko nové začína, túži po hraniciach.
Ako keď sme už veľkí, no stále chceme samých seba definovať, sme rieky, vysycháme, prelievame sa, strácame sa vo svojej podstate (koryte) a vzápätí si namýšľame, že je nás viac, než v sebe dokážeme udržať.
Nestratiť sa, byť ako tá rieka, ktorá sa niekedy aj vylieva, aj vysychá, hľadá, ale stále je tam a svoje koryto neopúšťa. Ako keď sme v polovici júla sedeli pod zámkom a ona spala vedľa nás v kočíku a na tom malom mieste, kde sme vtedy boli sa už nedalo robiť nič, len sedieť pri tej rieke a hovoriť o nej ako tečie a neprestáva, tiekla tam, keď sme tam neboli a bude tiecť, keď odídeme. A ktovie kam ide a ktovie kde začína.
Najdôležitejšie predsavzatie Gretchen Rubinovej :„Buď Gretchen“. Buď Katarína a nič viac. Rieka, ktorá tečie a nič viac.
Pearls: „mnohí ľudia zasvätia svoj život tomu, aby naplnili svoju predstavu o tom, aký by chceli byť, namiesto toho, aby aktualizovali seba...Toto je kliatba ideálu. Kliatba toho, že by ste nemali byť tým, čím ste. **
Zmena ako paradox - Beisser:“ človek sa môže zmeniť iba vtedy, keď je pravdivo sebou samým.“ **
A to prináša pokoj.
To dieťa, to naše dieťa už bude navždy iba tou, ktorou je. Rieka už začala tiecť a ktovie odkiaľ a ktovie kam. Menej alebo viac. Dievčatko, chcem dávať pokoj tvojím hraniciam.
* Láska a kázeň ve výchově dětí
** Kerb, P. a kol., preklad: PhDr. Krasulová, R.: Geštalt terapia, Prax a teória
