Snehulienka čaká na lásku princa, Megara si ju ( k Herkulovi) nechce priznať. Nech sa tieto príbehy dejú, zatiaľ čo dokončievam diplomovku, zatiaľ čo som s výberom témy spokojná, no s jej vypracovaním (asi) nebudem. Je to upokojujúce a príjemné ako práškový cukor, ako daktylný kontakt mojich prstov s líčkom dieťaťa. Nech je to také, ako relax popri písaní, keď ma nosíš na rukách a tancuješ so mnou, a kolíšeš sa so mnou na uspávanku, a keď hovorím o tancovaní a kolísaní, tak myslím tancovanie a kolísanie.
Svoje predštátnicové učenie spájam s prechádzkami každý týždeň v tom istom parku. V daždi, aj bez dažďa. Som svedkom postnatálneho vývinu stromu, čerstvo vyliahnutých listov totožných s farbou trička od tvojej mamky, ktoré som účelovo vytiahla spolu so žltým svetrom tesne pred Veľkou nocou. Len pre svoj osobný recesný pocit vyliahnutého kurčaťa v tráve. Len preto. Som svedkom samej seba tvoriacej zátišie s podbeľom a ružovými kvetmi čerešne, psov a detí, pozorovateľka vlastného rastu a zlyhaní.
Keď sa to trochu upokojí, pôjdeme na piknik s mamkou štvorročného chlapčaťa, ktorý chová chrobáky. S ňou, s ním, my a iní. Ten chrobák bol veľký, čierny, ukazoval ho mne, svojej štvormesačnej sestre a hocikomu, kto sa pritrafil. Chrobák ho sem-tam uštipol a keď ho uštipol naposledy, nedal mu dva dni najesť. Chrobák skapal a on si vonku našiel iného. Toho iného potom nešťastnou náhodou zarezal nechtom. Áno, nechtom. Sedel na posteli a hovoril mamine: ale ja som ho naozaj, naozaj nechcel zabiť. Mamka mu povedala, nech sa netrápi, že ho určite stretne v nebi.
A spozná ma tam?
Neboj sa, on sa ti určite prihovorí.
Vidíš Katka, my sme taká bláznivá rodina!
...
Ja na to len: ale to nevadí, ja mám takých ľudí rada.
