Zdá sa mi, že toto potrebujem. Upustiť od filozofie, odpovedí na otázky, že prečo plačem, keď plačem, a tie otázky dunia a ozývajú sa ako kvaple v prázdnej jaskyni, a ja hovorím, že neviem, ja jednoducho neviem, pretože slzy majú svoj vlastný príbeh a nechcú mi ho povedať.
Zázvorový čaj páli a jeho páľava ma vzpružuje, žehlička sála teplo a ja čakám na objatie, v ktorom sa dá bezpečne blázniť. Objatie ako neutralizátor. Objatie ako val, keď je sĺz priveľa. Hľadám jeho hranice mojej únosnosti.
Zdá sa mi, akoby sa mi život vyzliekol donaha a čaká, že (ako) ho oblečiem. Pomôžem mu navliecť do rukávov. Či bude oblečený ako dieťa stojace na snehu, šuchotajúce kombinézou, pohybujúce sa ťažko ako macko. Život, ktorý čaká a možno by bol spokojný aj s mojou nemotornou prácou.
Ako keď sme s deťmi vyrábali postavičky z rozprávky a celkom fajn sme sa pri tom zasmiali.
Na počesť tohto pocitu zo života urobím tvarohovú štólu ako víkendový dezert. Rukami z cesta uhnietim tvar dieťaťa uloženého v postieľke. Posypem práškovou bielou pokrývkou. A popritom všetkom budem čakať na zásielku, ktorá mi príde loďou o dva mesiace. Čakať na bielu, do ktorej sa oblečiem a dúfať, že mi na ňu cestou ku mne nikto nesiahne. Aby som bola prvá, ktorá otvorí balík a zhíkne nad jeho vnútrom nadšením.
A potom, potom ho podala jemu, ďalej.
