Pršalo, lialo, nebolo vidno žiaden oceán, ani len jeho náznak, hoci som po tom veľmi túžila. Len mestečko, tiché, v pološerovom opare, ružové, kamenné, modré, labyrintové. Milé.
Tak mi to všetko pripomenul ten dážď a doteraz sa mi o tej francúzskej poézii sníva. Veď medové týždne, počkajte si nás...
Realita
Ale pred tým všetkým, pred myšlienkami na zmoknutie a dážď bola bežná realita. Decká, ich reči, ich hluk, ich obrovské oči, obrovské strachy. Ich otázky, krása, otázky a krása.
Po dnešnom prvom sedení s malým J.: nádherný, veľké oči, tmavé vlasy, rozvedení rodičia, jeho strach. Sedíme oproti sebe a sme náramne krehkí. Obaja. Každý po svojom, s krehkosťou svojou vlastnou. Cítim to. Je v tom poézia aj neudržateľná realita. Spýta sa ma, či tu ešte niekedy príde.
„A chcel by si?"
„Ja by som rád."
Mená a ich priezviská
V obuvi sme vyberali vhodné a pekné topánky. Ťažko nájditeľná kombinácia. A v tom dievčatko, tá Veronika. Hovorím, že to je tá s tým priezviskom zo série podobných môjmu. Mám rada mená a ich priezviská a keď si prezerám triedne knihy, zaujímajú ma viac ako známky. Krása a ľubozvučnosť tých priezvísk, a potom mojej sestre hovorím, ktoré by sa hodili k tomu môjmu, budúcemu. Ach, Bože, je to krásne.
Mám rada, keď sa po tebe vešajú sestrine deti, tá prostredná, ktorá, keď ma vidí vchádzať do dverí, spýta sa: a kde je Bojis. A potom tvoje tričko, na chrbte špinavé od čokolády. A ja si predstavím, čo s ním asi mohli robiť a poviem, nevadí, ja ti ho vyperiem. Rada, s láskou.
Dnes som sa na chodbe stretla s tou speváčkou, čo má ročnú Katku. Malú, rovnakú ako jej súrodenci aj jej rodičia. Podoba všetkých so všetkými. Minule som sa k jej mame a k nej prihovorila a dnes mi povedala: Katka má dnes rok, ty si tiež Katka, však?
A ja som sa vtedy veľmi tešila. On by sa ma spýtal, či som tú Katku chcela znovu ukradnúť a ja by som odpovedala: nie, ja by som si takú malú Katarínku chcela zadovážiť inak.
