Znepokojovali ma slová ako: dokonalosť, nepretržitosť, vytrvalosť, pravidelné prúdenie, viera, neistota, nejasnosť, hmlisto.
Ich sémantika.
Ja neviem. Byť neustála.
Potrebovala som sa hrať s mentolovými korálkami, pri rozhovoroch, pri rozmýšľaní,pri mentolovom tričku, korálky-ich spolupatričnosť s mojou kondenzovanou osobnosťou, mentolový dych duše, lebo nie je jediná, ich držanie sa za ruky. Je to ako patriť životu celá, uvedomovať si jeho hĺbku, neskončiteľnosť, neschopnosť opretia sa, lebo to sa stále nedá, áno- oprieť, nie- opierať, patriť mu, ale nechávať si rezervu pre otázku: hej život, a čo keby si bol ty na našom mieste?
Popolnočné rozhovory na prozaických križovatkách ulíc pod nami.
Sesterka, ale bližšie kamarátka. Opäť nám začínajú hovoriť, že sa podobáme.
Slalom pomedzi šťastie, pomedzi jeho vypestované hriadky, polievame ale sa nevrháme, staráme sa oňho, sadíme si ho, ale bojíme(?) sa byť ním? Priamo ním?
Ktorá z nás najviac rozpráva? A ktorá má najviac ukecanú dušu? Veď to sa nedá-rozprávať aj byť vyslovená.
Doma zaspávam inšpirovaná. Tým, čo o sebe neviem, ale ony hej. My friends.
Druhý deň
Prechádzam sa okolo pohraničných hrobov, tlačím do kopca prázdny kočík a myslím na tých vojakov, na tvar ich lícnych kostí, čo mi padnú do oka, ich busty, tvar nosa, hádam, o čom je ich pohľad, o čom je ich duša, o čom je ich smrť, pomyslím na okamih každej jednej,
guľka - jeho žena - krv a dieťa - ich spoločná krv - jeho vlastná - v objatí matky - v jej lone a teraz-ako bolí smrť? a ako teší?
Minulosť bola a bude. Teraz je to iné. Sem-tam po nej ostane hudba, ktorá pripomína a sila. Teraz som v izbe medzi darčekami, čo nemajú hmotu ani tvar, zabalenými a lákavými ako život, som niekde medzi kvetmi, flákam sa pomedzi ne, pomaly, pomaly, a rýchlejšie, kvety, izba a obývačka, little girl on my shoulder- tretí riadok pesničky, ale tancujeme na toto, dieťa na rukách, toto ako radosť.
