Všetky pocity sa miešajú. Prečo sa toľko snažím a potom ešte prudšie padnem? Prevetrať hlavu - to pomôže! Viac som nemyslela. Beriem bicykel, korčule do vaku, mobil, fľašu vody. A už ma niečo ťahá ďaleko od ľudí (naivnému presvedčeniu, že aj od seba, som už dávno prestala veriť). Premýšľam, či myšlienky prúdia rýchlejšie ako vietor. Je to fajn pocit. No vracajú sa. Sú predsa moje, nemôžu ma len tak opustiť. Veď som im ani nedala šancu.
Nohy sa vznášajú. Skúšam akrobatické kúsky. Už mladšia som na to bola hrdá. Išlo mi to lepšie, ako som si myslela. Míňam sa s nejakým mladým mužom. On behá, ja korčuľujem. Sme slobodní. Ľudia sú takí zvláštni. Každý robí niečo iné. Každý žije po svojom. Na konci dráhy sme sa stretli. Bežal kúsok predo mnou. Bolo treba sa otočiť. Predbehnúť ho? Nebude si myslieť, že sa predvádzam? Čo ak spadnem? Pustila som sa do toho. Prehodila som nohu cez nohu a zrazu som sa našla na zemi. Rovno pred ním!
Zrazu som mala strach robiť to, čo mi pred tým tak išlo. Otáčať sa v zákrute. Prečo mám strach vstať? Veď stáť na vlastných nohách je také bezpečné...
