Mňa to na chvíľu vystužilo bledomodrou satisfakciou. Spýtalo sa ma to, či som takto šťastná, a ja že "nepotrebujem šťastie, ale plnosť."
Plná stonka, čo pasterizuje živiny, ktoré sa rozvinú v jej lone.
Plnosť plodných dní, čo nebudú odplavené krvavou riekou. Intímne hodnoty bazálnych teplôt, čo si zaznačím v menštruačnom kalendári a potom si s radosťou vykríknem.
Ale ty si plná, lebo nemáš nič. Plnosť tvojho smädu po mne, hovoríš mi. Čítam si, v knižke s modrou vystrašenou mačkou na zadnej strane, že keby som nemala pochybnosť, čo ma bude sprevádzať do konca života, nemala by som ani vieru. Infantilná istota, čo bola vypnutá ako vlasy do slávnostného uzla, sa rozpustila, rozplietla do miliónov tebou spočítaných vláskov, čo už stratili svoju identitu takto, samy osebe.
A tak strácam zmysel pre monumentálnosť života, čo vedie k hlavotočeniu, príkremu rešpektu, čo nás núti postaviť sa k nemu so strachom a v pozícii obete.
Žijeme z kvapiek, žijeme dovtedy, dokiaľ nebudeme mať pre koho zomierať a tešia nás veci, pre ktoré máme zmysel kvôli vyšportovanému mysleniu, aerobiku ideálov, čo sa spaľujú až do energetickej krajnosti, som žena, čo sa zvíja vo vani a nohou škriabe po stene a snaží sa nájsť definíciu materského kŕču, opísanie tej bolesti, kresbu pre mužov, čo to nechápu, nezažijú a my im to ani neprajeme, lebo tušíme, ako by to znášali.
Tá, tá bolesť je pasterizovaná, uchovaná v lone, pre potreby toho dieťaťa, čo sa nami bude živiť, ktoré nás po obede unaví a pre nás to bude únava emotívne padlá ale láskavo povyšujúca. Keď už ma niečo unaví, nech to nebude moja snaha.
