veď dieťa, to je telo z môjho tela, kosť z mojich kostí, lono vyplnené otáznikom, tajomstvom, maternica zafarbená naružovo, jej masívny opuch, vitálny pulz, nádej a viera v pokriveného človeka, habkajúceho, keď má názorne predviesť slovo život, nádej v ženu, uložená do jej útrob. Predstavujem si pupočnú šnúru, večný a neodstrihnuteľný most, tenkú šnúrku, balans na ňom je mojím intímnym spoločníkom. Nedá sa - byť matkou a nebyť krehkou.
Ticho okolo dieťaťa je krásou. Predstavujem si, že matka je žena, ktorá sa potáca dňom s táckou na rukách s hrkotajúcou porcelánovou čajovou súpravou, túži slúžiť, túži (sa) nerozlievať, nerozbíjať, túži sa starať o krehkosť, o niekoho miliónkrát slabšieho. Nedokáže o tom hovoriť veľa, pretože by ju to zlomilo. Túži si ľahnúť, keď nastane koniec mája, jar a potom leto a viesť tichý rozhovor so svojím, pri nej ležiacim, neviditeľným dieťaťom. Vytvárať niečo pekné a potom prijímať túto nestálosť, nedokonalosť, pretože všetko pekné v tomto svete je pre ňu iba zrkadlovým odrazom (to, že túžiš po kráse znamená, že túžiš po Bohu). V tom je sila - chcieť budovať, aj keď na mňa striehne zbúrateľnosť. Stávam sa statočnejšou. Chválim sa sama sebe túžbou starať sa o niekoho slabšieho, niesť záťaž ako ozdobu. Silnieť, silnieť aj v tom, aby matka v niektorý deň pomenovala svoju slabosť, povedala Bohu: dnes sa staraj ty, dnes pre toto dieťa nedokážem byť dostatočnou ochranou. Ale bude lepšie, v iné dni, predvediem ti svoju silu, schopnosť byť oporou, byť starostlivou. V statočnosti, v jej narastaní je radosť.
