Povedz mi, ak ti nemám veriť a nikdy tomu neuverím. A bude to také ako s mojou vierou, podkopnutou, pobitou, modravou od modrín, pobolievajúcou, vajíčkom v ruke, operenou hmotou, tako ako vzduch, uniká, uniká, ale neodlieta, nemôže, nechce, nedá sa, nedá sa odstúpiť. S mojimi ušami sa teraz hrá Amélia, klavír a harmonika aj tichosť doobedia. Mala by som sa učiť o jazyku, o reči a myslení, vyššej úrovni riešenia problémov, o rozhodnutí a schéme, ale ja by som teraz možno rada bola na vŕšku, blízko lúky a cesty, na ktorej včera auto koplo do listu, zbitý a ponížený list, zbitá krása, moja, tvoja, ich. Nepoznal súcit. Nie ten list. Ani ja. Ani my, sme sami v sebe vedľa nás. Vedľa mňa pobehujú granuly jahodového granka, olízaný prst, je mi blízke Slunení v dešti, celkom dosť blízke, také moje prítulné ku mne.
Nevadí ti, že mi šumí duša? Párajúce sa nitky, je postrúhaná moja duša, vpichnutá ihla, neisté prvé kroky, inovatívne metódy na ich zvládnutie. V tom som profík, ale keď začínaš bolieťuž od rána, nečakaj môj profesionálny vpád, kaskadérstvo, prebudenie. Som tvojím vznešeným ničím.
Nevadí ti, že mi šumí duša? Bublá, kolú ma triesky. Čo sú to za spôsoby zbaviť ma seba? Dušu mám rozstrapkanú a postrúhanú, tečie krv a voda, zaschnutá voda, postrúhané kúsky kože, ale aj ušitý hodváb, magnólie, šarlát aj sneh, papanie a pitie snehu. No netreba myslieť na vnútorné sneženia. Dnes bola skúška, deň, príde vlak, doma, naši a Vianoce.
