ja ho zatvorím, mám mokré vlasy, otvorte tamto
Počúvajú ma. Potrebujem pokoj, ticho, viac nerozprávať, už do seba zamknúť dvere a tam si to všetko vyrozprávať, môj prenikavo sterilný sebarozhovor, prehojdávam sa do spánku a hlas s milým prízvukom východu hovorí ..
...ale ty máš fiktívny problém. To nie je problém - nepoznať všetkých ľudí. Mala by si byť rada, že máš nás. Ja by som vás nevymenila ani za jedného z týchto tu.
Preberiem sa. Dvihnem hlavu, šepkám aj ja som rada, že vás mám.
To nebolo určené mne, ale odpovedám, nevládzem hovoriť, s posledných síl si zafilozofujem a opäť ľahám.
ja už spím, hej? Už sa ku mne neozývajte. Budem sa len ja. Ak.
Rozprávajú a ja ticho počúvam. Tečú mi vnútorné slzy.Taký osamelý dážď, bežec na krátke trate. Pestujem v sebe slnko a ono to všetko vysuší.
*
Hneď po obede ideme z dediny do dediny. Hneď po obede, musíme, za jej láskou, v takej sparnote za sebou ťahám brucho plné obedu, ale budem ticho, veď láska.
Všade juh, rovina Východoslovenskej nížiny, bzučia elektrické stĺpy, kráčaním zametáme vzduch a miešame teplo, mixujeme molekuly, počúvam slovné kombinácie zamilovanej, som unavená a chcem si ľahnúť napríklad do rokliny k ceste a tam spať, ale nemôžem, lebo láska. Myslím na svojich dospelých zverencov, svoje dospelé detičky, na to, že mám v rukách kus ich duše, na to, že môžu byť zranení a ja do ich rán môžem buď šprtnúť alebo ich pofúkať, že vo vnútri som znechutená a napriek tomu ich chcem milovať, animovať, oduševňovať, klopať, milovať. Možno teraz vôbec nie som adekvátna, ani pripravená, ani stabilná a silná, len odovzdaná, len odovzdaná.
*
Tu sme sa točili, jedli špekáčky, pozerali a veľa sme toho cítili, intenzívnosť, tu nám leteli vlasy aj špinavé nohy, vyrývali sme do vzduchu svoje slová a tie, čo sa zamlčali sme vydýchli.
*
Doma. Retrospektívne zrolujem dojmy. Prídem špinavá, zložím vaky-spacáky, pozriem na to naše dieťatko a potom ho hryziem, cmúľam a pýtam sa ho, či ho môžem zjesť. Hovorí ňi. Horím, keď to vidím, keď mi hovorí nové slovo, keď ma bozká ako Snehulienku, robí psíka a vtáčika, mňauká ako mačička. Horím, keď to zažívam, roztápam sa od nežnosti, stelesnená nežnosť Boha, jeho stelesnená bezbrannosť. Prídem domov a vidím
*
Lúčime sa a ja viem, že to čo robím nerobím pre výkon, to nie je môj cieľ, len odovzdanosť, len môcť robiť čo môžem a čo vládzem a o zvyšok sa postará. Môžem sa cítiť kostrbato, zakrivene, polovičato a ono to tak vôbec nemusí byť. Dovoliť si ten komfort - nezakladať si na viere v pocity. Šepká mi, že to bolo dobré, že si veľmi pekná a vlasy ti pristanú k tvári.
Ja také slová neviem prijímať bezbolestne, suverénne, nikdy pre mňa nie je samozrejmosť, že sa niekomu môžem páčiť, neviem to prijímať a vtedy mám chuť utiecť pred tým človekom, byť skrytá - a tak nikdy nesklamať. Skrývam sa za rôzne veci a nemám rada obkukávanie.
A potom som nepatrne vďačná, šepkať Mu že ďakujem, za vzácne vedomie - že to má význam.
