Najprv si musím načítať text môjho prežívania, napísať o ňom slohovú prácu pre vlastnú potrebu. Len v mysli, čarbať do nej detskými hánkami s nezvládnutou jemnou motorikou, texty bez cenzúry, lebo v dušiach to tak chodí. A potom povedať:
"Mami, chcem sa s tebou rozprávať. Načahovať za tebou ruku, drž ma, chcem sa žalostne rozplakať, lebo doma môžem, čítaj moje slzy, nerátaj ich, čítaj ich ako môj príbeh, rozprávajme sa, až kým nezaspíme. A keď zaspím ja, ty ešte rozprávaj. Ešte viac zohrievaj teplý tok môjho vzlykania, buď krbom, slnkom, radiatorom. Pred tebou môžem byť škaredo rozplakaná, umazaná lepkavými slzami, vyliahnutý krtko, malé slepé mača. Lebo tebe sa páčím aj takáto. Iba tebe takáto. Teraz mi robíš polievku a ovocné knedličky aj srdcia kuriatok. A ja si nechcem upratať peňaženku ani cédečká.
Vždy si chcela, aby som ti napísala blog, a teraz ti kričím do kuchyne, že už. A teraz to chcem všetko zmazať, lebo som nespokojná. A ty vieš, že moje kritéria na spokojnosť sú siahodlho neopodstatnené, iracionálne, že ja to chcem takto a takto, lebo môj svet je a chce byť svetloružový a žijú v ňom víly, na ktoré som už ja veľká, ale, ale...
Mami, a ty ma máš rada aj tak?
