Hľadala som čosi vo fialovom zápisníku. A niekde na konci zapísaný dialóg.
Rok 2005, jún, Olomouc, prijímačky, v duši štípajúce rany, niekde blízko na prahu znesiteľnosti.
Boli sme s ockom niečo nakúpiť v olomouckej Bille(?). Stála som pri pokladni, že zaplatím. Predo mnou homelesák a vo mne spustený mechanizmus niečo-odo-mňa-bude-chcieť.
Jeho prosiaci ibapohľad.
Ja: Nemám
On: Co nemáte? To chce klid. Proč jste taková smutná? Život to spravil, ne?
Ja: Neviem
On: To přijede...
Odvtedy sme s niekým a niekým a ešte s mnohými inými odviedli kus práce. Kusisko. Rozjatrili rany takmer bezbolestne.
To prišlo.
Upratala som dnes poličky s knihami a vyprášila knihy. Aj s Otcom som sa zmierila. Na icq som si potom našla odkaz kedy už prídeš?
Teraz už pôjdem. Prišiel čas tancovať v rytme Narodenia.
apríl, 2006
