O to sa snažím. Pochop. „ Aby ťa poznal takú, aká si na pohľad. Takú, že sa neodvráti." Bolo to takto? Tak nejak.
Vyžarujúci pokoj. Vyrážajúci pokoj.
Premôžem sa, asi sa k tebe prebolím, aby sa o mňa nebál, aby som sa o seba nebála, aby som si obľúbila všetko čo pristane k očiam.
Som plná roztečenej nádeje, túžby, pokorená z túžby ~nájsť ťa-nájsť teba-nájsť ťa~ keď sa pýtam, čo v prípade, ak vládzem len o niečo viac než nič, no to nevadí, neznepokojuje, lebo je milé mať záľubu v drobných veciach, v drobnom živote naservírovanom na dezertnom tanieriku.
Na začiatok patrí tento úvod, toto úmrtné oznámenie starého života.
Cestujeme samé. Sme veľké a Janka je praktická žena a fakt dobrá šoférka, s Aničkou (sa) fotíme a skáčeme okolo vody v nádrži, vyzeráme ako písmenká X, v nose máme navoňanú vodu, obe máme v dušiach srdiečka, a stále hovoríme, ako sa o tom chceme spolu porozprávať, že sa na to tešíme, že sa povzbudíme.
Cítime sa požehnane, pre seba, také smiešne hry sa hráme, veľa rozprávame a hlasno smejeme, veľa sa pýtame, niečo v zmysle- veľké otázky-malé odpovede, Anička vždy každú autoritu privedie do rozpakov, raz som bola pri tom a toho človeka, toho oponenta mi bolo úprimne ľúto..
S ďalšou Jankou nadávame na nesviežosť, neviem čo robiť, tak skáčem do perín, do priestoru tvoreného z cca 50 molitanov, skáčem bez zábran, lebo som odprirodzenia skákavá, fotozáber v pohybe, vidno skoro len vlasy-v-asi štyridsaťpäťstupňovom uhle.
Smútok kypí, asi vykypel. Do plnosti naberám nevinnosť, nech je v srdci, nech je v očiach, na teplomeri zaznamenávam stúpanie neustále sa k nej vracať, nech je toto tá jediná radosť, ktorá trvá, ktorej sa nám skeptikom darí veriť,
že keď pochybujem, nech sa aspoň vraciam, zaborím do neustálosti.
že keď sa už toľko vraciam, nech aspoň pochybujem o nezahojiteľnosti.
Poďme snívať, hovorím, ale je ticho, lebo sa nechce, lebo sa s tým každý vyrovnáva po svojom, lebo teraz sa chce radšej kostrbato žiť ako neohrabane napredovať, neopravovať hrúbky života, byť na tento-život-chvíľu rozkošnou nedokonalosťou, malou láskou, ktorá je len škrtom zápalky, veď oheň deťom do rúk nepatrí. Veď sme deti (ne)pokoja a po útekoch sa vždy obsedantne vraciame.
Odchádzame, ale nie je to o opúšťaní. V aute si delíme cukríky. A mne sa páči, že priateľstvo je napríklad aj tom, že keď ich cmúľame, hneď každý vie, že to mňa bude najviac počuť.
