Sama v tomto byte s oknami do dvora, zdá sa, že poskytujú málo podnetov, ale možno to tak nie je. Voda v potrubí slúžiacimi na vykurovanie izieb - počuť ju. Počuť vodu, ako sa pohybuje.
Stretnutie s pánom J. prinieslo mojej duši precitnutie. Alebo aj niečo iné. Prefúknutie. Vietor, prebratie. Povedala som, že som z neho cítila zúfalstvo, že práve ono spôsobovalo ten nepríjemný pocit, že ani sám neverí tomu, čo hovorí. Je to už tak dlho, vrátila som sa o niekoľko k(rokov) späť, ako by to mohlo nebyť zúfalé? Že pravda (o mne) sa kamsi zakotúľala a naše ruky nie sú dosť oblé, aby sme ju chytili a odovzdali späť.
Áno, bol som zúfalý. Ale nie v pravde o tebe. Tou som si istý, ale zúfalstvo z toho, aký krásny život by si mohla mať, keby si sa vedela zbaviť tých myšlienok, čo ti znepokojujú myseľ.
Vždy ste pre mňa boli moja sila.
A potom hurónsky smiech. Keď som sa po dlhom čase stretla s Marekom a on si naberal ďalšie sústo zo svojho vegetariánskeho jedla. Smiali sme sa, keď som mu hovorila, čo mi niekedy napadá. Smiali sme sa, až to bolo neovládateľné. A on povedal, že to tušil, že keď mi hovoril o sebe, tušil, že niečo podobné budem prežívať aj ja. Ukázala som mu prsteň. Hovoril, že je to krásne, že to, čo hovorím, je krásne. Manželovi som dala zabaliť cukrovinku z cícerovej múky, s kúskami škorice, kardamónu a mlieka. Manžel potom guličku zjedol v našej posteli a povedal, že mu pripomína Vianoce.
Teplota mi opäť vystúpila na 38. A ja si spolu s pánom J. hovorím: život je silný a netreba sa preto báť toho, čo je vo mne. Aj ty sa pozeráš na prírodu a hovoríš, že život môže vyrašiť z hocikade.
Ako keď sa na vyschnutej kvetine začali zelenať nové puky.
Alebo keď sa jedno dieťa, sotva dvojročné, s kostičkami trčiace, možno do-pätnásťkilové, keď mu poviem: poď sem, ty jeden malý chlapček, vystiera a povie:
Veľký.
