Svojímživotom sa ukazovať, o to ide,dostať potvrdenie, robiť mostíky, pozričo dokážem, kam sa až viem dostať, ako sa viem dotknúť zeme, chváľ ma zato, ako viem vstávať, že pôsobivejšie z blata ako z postele.
Najkrajšieje teraz nebudiť a počkať, kým sa neminú sny, kým nebude o čom, aleaj tak to bude lepšie. Sedím za stolom a spí. Hrkám lyžičkami a taniermi,odkladám a otváram, dvere a dvierka a myslím na to, že totourčite nezobudí, že skôr by zobudilo moje priblíženie a bytie ticho predočami spiaceho. Aj mňa by toto viac rozrušilo.
Kýmvnútri spíme, vonku sa vznášajú obžaloby na životy akokeby, také, čo majú také meno, cítim, že nič necítim a tieto lokálneanestézie majú svoje vzácne miesto, kým sa buduje, kým sa pracuje na vznešenom.
Cítilasom sa vinná, lebo som povedala svoje nie. A potom som sa cítila vinná,lebo som sa cítila vinná a je ľahšie posúdiť, od ktorého človeka prídebezpečnosť a od ktorého ohrozenie ako samu seba obžalovať. Kto to dokážeak nie my?
Počujemsvoj smiech, bez výhrad autentický, trošku nepokoj a trošku bezpečie,trochu chcieť byť dobrá a potom vyvádzať vandalizmy, keď sa o jednej v nociako rozprávka na dobrú noc smejeme, keď mi hovorili o tom, čo všetko užpohádzali z okna a ja som sito chcela skúsiť tiež, vymýšľať pred spaním hlúposti, fantázie, že by somvysypala z balkóna Ikea tašku s odpadkami, prišli by po mňapolicajti, nasadili putá a zabásli, ja by som sedela vo väzení zahanbená,sama a možno dva až tri roky, cez mriežku by mi nosili neobľúbené jedlá a chcelasom si predstaviť ten (po)cit ľútosti, naplno predstaviť, svoju ľútosť nadchybami, a je dobré si také niečo hlúpe vymyslieť a k takému niečomumúdremu dospieť,
Niekedyradšej takto myslím, plocho a hlúpo, a aj tak to nie je o životeAkokeby.
