Civieť na tento svet, keď pôjdem nabudúce okolo, určite si dám nesquikovú, pozdrav robotníkov ahoj cestou tam, pozdrav robotníkov ahoj cestou späť, vôbec mi to nevadí, tá možno uslizenosť.
Prišla som tam s rozčítanými slzami, slzy na nezaplatenie, chvíľu vykúpené, chvíľu ani nie, nechcem tam ísť taká, škaredá a pravá, autenticky prebudená do tejto nevôle. Tlmený hlas, tlmený súcit, akurátne otázky, vizuálny kontakt- len tak akurát, medzi štyrmi a viac očami duše. Nik ma nechápe lepšie. (?) Naozaj, naozaj. Bez prázdnych rečí, že zmieriť sa, že bude dobre, že toto, že sa vzchop. Nič také, také nič. Len duše sa rozprávali a takto je to naj.
Za oknami električky sú aj malé deti, malé ženy a ich otcovia, trasie sebou aj blonďavou hrivou, tato ju nesie na chrbte, je vysoko, vyššie ako ostatní, najvyššie, také dieťa, taká žena určite nemôže nič viac chcieť.
Sedia v autobuse, oproti sebe, spolu, dievča raz bude pekné, veľmi pekné, lebo otec sa na ňu usmieva, také dieťa, taká žena určite nemôže nič viac chcieť.
Hovoril mi, že On sa pri tebe riadne narobí, nestačí ti dúha, nestačia ti jasné signály, dvojstránka Piesne piesní, nerušte lásku, nezobuďte ju, kým sa doružova nevyspí, kvietok na saronských rovinách, medzi ľaliami, ovocie sladké môjmu môjmu podnebiu. Sedieť v jeho tôni...
Teraz nepochopí už vôbec nik.
Ale dúha je pre všetkých a ja som myslela, že on to povie iba mne.
Takto ma to napadlo, ale on už dávno zložil telefón.
Vždy som mu verila, mala pred ním rešpekt, duchovná zaľúbenosť? A nech, za to sa hanbiť netreba. Tam, kde je čisto, nie.
Raz mi povedal, že som vyrástla do krásy a asi mal pravdu a asi viem prečo. Vtedy viem prečo.
A ja som si povedala, že asi tak nejak si dokážem predstaviť Boha. Asi tak.
Asi premiérovo sa vraciam z tancovania nezadymená, vždy si potrebujem hovoriť, že momentálna, zástupná bolesť je len, len, len kompenzáciou toho, čo tak bolí, čo bolí tak najviac, iba mňa, a vtedy mi príde opäť dobre.
Civím na dnešok, tridisiatyprvý máj a jeho svieže prehupnutie, noc.
Dýcham vzduch a s ním aj všetko ostatné, ten zaokrúhlený pokoj a špicatú dôveru, dôveru, že veci, čo sa dejú ešte nepotrebujú mať hranice, nie sú plynulé, strádajú istotu, navždykrehkosť v mojej duši, veľakrát sa cítim ako rozžeravená struna, len ju ohnúť a ostane tak, tam, kde ju dáte. A ty, ty si včera pozrel cez okno a spýtal sa ma, či to je mesiac? Áno, vravím, (lebo ty to určite vieš, ale v úžase strácame schopnosť zachytiť rozumom), mesiac, a ja som si ho všimla skôr, je v splne.
Bol si to ozaj ty, normálne on, bol to on taký, v akého som iba dúfala, a potom sme celý večer spolu, aj keď nie sami, je tu tak čisto a ja to nechcem pošpiniť, lebo sa určite objavil niekto, kto (by) za to dal život, len za závisť krásy a sily, a potom zvíťazime a príde deň, keď smelo zahlásim:
Všetko najlepšie, láska.
