Nie my spolu ale samy osebe. Lebo tak to je, keby mi dnes ten východniarsky robotník v deväťtrojke nepovedal, ta co še ci tak pačim, kedz še na mne tak ľepiš?, možno by mi bolo teraz inak. Lebo, možno som ho nemala hned označiť za úchylného starého chruňa, lebo on bol milý, naozaj milý a povedal mi, že som šumna a okatá, tak aj preto. A už nebudem dopredu odsudzovať takých starých chlapov, lebo však prečo by som si aj s nimi nemohla pekne poklebetiť? Nič zlé nerobil (len vyzeral ako otrhaný starý sliz).
Chcem hovoriť o tvorivosti života. Že ho chcem taký mať, že ho chcem tkať na paname, štvorčeky a uzlíky a ornamenty a nech sa o seba trie brúsené sklo, kovový krúžok, korálky a perly, čo cinkajú a potom rinčia, lebo v živote to tak Musí byť. Potrebuje byť. Drží sa to na šnúrke a je to ich jedinou životnou potrebou. Príliš sa v nás stráca tento zvuk.
Obloha, čo z teba padá to biele svinstvo, aj ty si nežná.
Tak to má byť.
Vo vlaku si prečítam pár strána Virginie, potom H.lásky, potom sa pozriem cez okno a vidím retiazky snehu. Keď zaspávam, cítim to presne online fyziologicky, zachveje sa mi hipocampus či čo, zavlní a už nad sebou strácam kontrolu. A cítila som to, či sa mi verí alebo nie.
To, že je 24. január ešte nič neznamená, ale môže,keď sa doňho ponoríme a nevadí nám, že nás vlak unáša a mi proti tomu nič nezmôžeme. Polevu chceme zlízať a smiať sa zo smiešne zafarbených jazykov a to nás zbližuje, hoci každý hovorí iným.
A teraz neviem, čo s touto chvíľou, ktorá je príliš roztrúsená. Aspoň že sa cítim ako to žlté káčatko na ružovom nočníku, na ktoré som sa dívala z vane. V telke dávajú Mila, kde je zajačica s náušnicami na trčiacich ušniciach. Tak nech nám je aspoň naoko rozprávkovo.
