počujem trepotanie nevzdávajúcich sa krídel, vízia lietania, iluzórne splnenie túžob v nádeji, o chvíľu zazvoní telefón a ja ho dvihnem, viem to, je tak málo vecí, v ktorých môžeme zapúšťať korene, s istotou sa do nich vložiť, neustále si teraz opakujem: prestaň čokoľvek očakávať, už nechaj, rozpúšťaj sa ako cukor v teplej vode, roztápaj sa v tomto prehriatom živote.
Neviem čo bol včera za deň, na dvore sa hrali deti s dospelými, zastavenie, okamih a strih, fotka modrej lopty s bodkami, vyhodená ponad hlavy, do vzduchu, ponad ľudské chápanie, tie bodky lákajú, aby som sa nebála rozkotúľať, aby som hodila do výšky tú včerajšiu definitívnu stratu a nechala ju dopadnúť tvrdo, nevadí mi to, ani to tak nebolí, len trošku, len povrchne, len dupajúco detinsky, to prehrmí, búrka prejde, nebojím sa, cítim sa decentne osladená, v mierne sladkom náleve, ružovo, saténová starostlivosť o dušu, neviem, čo s toľkou silou, s tou jemnosťou v nej, drzé doliehanie neopodstatnených smútkov, ako liek rosa a mokro na mojom tele, vlažná starostlivosť zeme:
Zajtra si pobalím veci a pôjdem na vlak, odchody vlakov už zistené, pôjdem si pekne sama, aj takto to mám rada, ísť niekde niekam s niekým, koho až tak dobre nepoznám alebo som tam s ním nikdy nebola. Veď, niekto sa tam už len nájde. Asi mám v sebe kus sociálneo dobrodruha.
Telefonát skončil, bol, ešte bolo počuť doliehanie smiechu, doliehanie vnútornosti, pochopenia, vyliatia sa, žiadne zábrany. Smiech sa na mňa na chvíľu usmial, ale zdá sa, že
v istom období tohto môjho života som stratila cit pre: toto si prirodzene zaslúžiš.
Už sa mi nechce tak často vracať k tomu, kde presne som to stratila, alebo to ono samo ostalo niekde stáť?
Podstatné je, že teraz všetko budujem nanovo, na vybagrovaných miestach v srdci záhadne vzniká výstavba. Nasleduje veľké sťahovanie. Od seba a k sebe. A potom vždy o kus ďalej. A keď sa v tom o-kus-ďalej začnem cítiť nedoma, (doma je doma aj keď tu je vidina luxusu) vraciam sa, mám však svoje prirodzené obavy, ktoré pomaličky posúvam,
od seba, k sebe a ešte o kus ďalej,
o jednu cestu vlakom v samote, nos pričapený o okno, stany a mnoho spánkov v ňom, o každú bolesť dobrovoľne roztopenú v teplosti všetkého ľudského, zababušenosť v saténe.
