Dnes som vstala skôr, aby som sa mohla ešte niečo doučiť. Po skúške som zašla do lekárne, kde mi predavačka dala vernostnú kartičku. Moje vnútorné pousmiatie sa nad tým, že práve o vernostnej kartičke som sa učila na tú dnešnú skúšku. Sales promotion. Pánovi popadali na zem euromince a nechcelo sa mi veriť, že dobre počujem, keď zahlásil do pi.. s vašimi poj.....mi eurami. Mince potom zdvihol a odišiel. Aké prozaické.
Je to obyčajný deň, v autobuse si hovoriť, že niečo je blízko, no akoby veľmi ďaleko. V tescu mi mladý milý predavač nablokuje banány a chlieb, jablká a mango za jedenásť. Na konci sa zachytíme o pohľady a ten úsmev zastaví život, zastaví sa film, ktorý tak stereotypne ubiehal. Myslím na to ešte cestou na zastávku.
Dnes naozaj nemám chuť na efekty, nie je tu ani zápal ani nadšenie, ale páči sa ti spôsob, akým ťa viem milovať? Že v tom nie je vášeň, ale vytrvalosť?
Mám radosť z toho, že tu bol dnes opravár a opravil nám radiátor, nekvapká už z neho voda a nemusím sa báť, že ma v noci zatopí. Cítim vyrovnanosť hodnú dobrého spánku a niečo milé, čo vychádza z dnes nájdenej fotky, ktorú mi niekto nalepil na facebooku, a potom komentár k nej od mojej bývalej lásky zo základky. A ja neviem kedy, kde, ako, odkiaľ a kým bola fotená. Až potom neskôr, vraj 13.5.2003. V denníku som si na tento dátum našla zápis: Dnes som nebola v škole. Mali sme branné. Bola som u zubárky. Dala mi dole strojček!
Flákačka.
Mohla by som ísť spať, no niečo ma ešte drží pri bdelom živote. Už dlhšie prežívam intenzívny pocit-nezameškať niečo zo života, túžiť po ňom viac ako kedykoľvek predtým, hltavo, pažravo po ňom túžiť, akoby mi malo niečo újsť a mojou úlohou prehovoriť to, aby to ešte ostalo.
Bylinkový čaj je takmer dopitý a ja si hovorím, že tá vyrovnanosť by bola hodná spánku.
