Všímam si materiálnosť tých siloniek. Ich materiál. Tá krehkosť, roztrhateľnosť, priesvitnoť, ich mäkkosť. Nepohodlnosť? Obopínanie. My, vaše nositeľky, tešíme sa tomu materiálu, z ktorého sme utkané.
Svetlom si mi. Aktualizuješ ma. Som sama v sebe nie pre seba. Mám toľko ciest koľko rozhodnutí. Koľko lásky toľko života. Koľko smútku (o) toľko (viac) radosti. Dávam koľko mám. Dostávam koľko prijímam.
Ako si predstavujem budúcnosť? Pôjdem do školy, ozdobím si izbu, stretnem ľudí, usmejem sa na ľudí, nebudem mať chuť na ľudí, budem chcieť byť sama, budem chcieť byť s niekým, zamyslím sa, nahnevám sa- na život na seba, bude mi dobre, veď mne bude dobre..bude mi nanič, potom mi nebude nijako.
Niekedy sa odhodlám a neuskutočním. Potom uskutočním bez odhodlania.
K životu potrebujem pokoj. Číry pokoj. Neveľa chcieť. Málo nežiadať. Čo do mňa nakreslíš, negumovať. Lebo je dobré smútiť celým svojim smútkom a hnevať sa celým svojím hnevom.
Keď sa vo mne naháňa strach s pokojom, ničota s naplnením, smiech s hnevom(ja už akosi neviem, čo je smútok), uvedomím si svoju materiálnosť, materiál, z ktorého som, matériu, telesnoť, prach. Som silónová- trhám sa, ohrievam, presvitám, skrývam. Žijem v skrytosti (pred Tebou).
