Nemôžem zohnať strechy na nedostavané domčeky,
A potom si niekto všimne, že „si nesvoja", pýtam sa, ako to vie a vidí a odkiaľ má také oči. Že ho ešte nepoznám? Ale hej, len sa ešte stále nedokážem vynačudovať, že som očarená pozorovaním tretieho oka, ktoré sme potom posilňovali oranžovou mrkvou.
Snívalo sa mi o Rusku, túto noc, o Moskve a jej cukrových vežičkách, o jej presladenom bielkovom snehu, že som tam bola a radšej byť nechcela, nerozumela si s Rusmi, nechcela som ich tam a chcela tam niekoho iného, byť bližšie k svojmu svetu, oveľa bližšie ako teraz; zobudila som sa a stále sa nemohla nájsť.
Zobúdzam sa a už nechcem žiť s vyplašenou nádejou, že toto, aké je ťažké rátať s tým, že asi by bolo predsa len lepšie ochudobniť túto svoju dušu, nechať jej naordinovať redukčný program, nech nie je tak priťažká a málo námetová, možno predsa len, lebo potom ju nemá kto niesť, kdeže by mala 21 gramov, možno má.
Je presne toľko hodín, čas na rôzne veci, ktoré sa sami núkajú a zvádzajú svojou uniknuteľnosťou, ten čas, čo sa už nevráti a ja sa aj tak nedám, pletiem si kožu, ktorú aj tak nemám, neustále si pletiem obranné útesy, valy a piesok, ktorý more nikdy neprekročí. Som voda, čo si hudie vo svojom koryte, nevzmáham sa, neviem, nedokážem, dýchať vo vode, keď som bola stvorená pre súš, nedá sa, mám malé pľúca, nevycvičené, strach, že by som vdýchla aj to, čo nemám, čo mi nepatrí.
Pekne si umyjem vlasy, pekne si ich vysuším a ked trochu obschnú, vyberiem sa ulicami hľadať to miesto, kde sa duša obtrie o pohorie milosrdenstva, a potom tie vety, tie poučenia, že keby si trochu chcela, mohla by si mať, ale nechceš, takto si si to vybrala. Možno majú pravdu, možno som sa na svet vždy dívala z pohľadu malého človeka, mám právo takto hovoriť? Hovoriť a mať ten pocit, ten hlúpy pocit osudu trpiteľského životného štýlu? Ale na čo, kto to takto vlastne chce? A opäť, že keď chceš, môžeš sa mať inak. Nechceš, no dobre. Možno by som sa chcela zabarikádovať kvetmi, premýšľať o nich, keď sa veziem autobusom, premýšľať o tom, že čo keby som si nabudúce voňala po ružiach? Prečo by nie, natrhala by som ich sama a potom vyšťavila.
sobota predvečer
nemôžem sa dospať. V sne mi striehnu na život, ostreľovači, pre nič za nič, ľudia len tak zomierajú a tamtí len tak strieľajú, a ja stále žijem i keď mám namále.
Mať v sebe niečo jednoduché a nazvať to výnimočným, čo sa podobá na šaty bielej farby a sukňu ľahkú ako chuť lístkového cesta a pocit svieži ako kyslasté čerešňe v ňom.
Ako dnes, nedeľa, 10.6.2007
Hrmí, dievčatá sa učia na skúšku a jedna sa pýta, prečo nikdy nevyzerám, že stresujem, vravím, že stres ani nie, skôr nechuť a že žiadna povinnosť pre mňa nie je slasťou. Dni sú také, že človek nikdy nevie, kedy zaprší, či bude mokrý zvnútra alebo zvonku, včera som testovala ľudí a mala filozofickú náladu, jeden matfyzák sa ma spýtal, či sa ozaj zaoberám tým, čím sa zaoberám, lebo že vyzerám neschopne, dosť ma to pobavilo, naozaj, rozosmialo, hrali sme ping-pong a popritom naďalej rozoberali témy, v ten večer akosi hmýril divnými ľuďmi, chalan rozdával každému ťahacie cukríky, ktorých chuť bolo podľa obalu ťažko predvídať, zoznámil sa a hneď spýtal, či môžeme byť kamaráti na celý život. Veselé. Smutné.
Vnútri som si vyhĺbila jaskyňu, hlboko, že je na nenájdenie, sedím v nej a vzlykám, že už nevládzem byť premočená, niekedy prídu návštevníci, kochajú sa a nevedia, čo všetko to stojí, ako bolí brúsenie, ako bolí krása, že nenávidím netopiere, čo šklbajú a ničia, že „nepriateľstvo ustanovím medzi tebou a ženou", večný boj tmy zo svetlom, a chýba niekto, kto by sa pred neho postavil a viera, že nielen vo vyhrávaní je výhra, včera som čítala a zapáčilo sa mi, že je rozdiel medzi spať a poznať . Však je to jasné?
Čítaním svojho bordového denníka sa ním cítim prehĺtnutá, úplná vznešenosť ústrednej myšlienky, úplná úbohosť epizód. Ten v poradí čojaviem štvrtý začína šiestym májom 2004
ale
10.6.2004
Čo je to tá láska, o ktorej každý hovorí?
Dobre si pamätám nepodstatné detaily, ktoré mi tak pekne farbia pozadie v duši, že v roku 1998 som večer na Zelený štvrtok pred svojou posteľou jedla čerešňový jogurt Rajo Premium a trebárs 21.9.2004 som si do denníka zapísala:
Dnes som sa vypýtala z troch posledných hodín kvôli bolestiam brucha. Chcem veriť tomu, že je fajn, že som aká som, ale svet mi to príliš nedáva pocítiť. Raz by som chcela mať vlastnú osobitnú pracovňu, kde by som si vytvorila svoje kráľovstvo neporiadku. Včera som bola prvýkrát na doučku na výšku a asi dvakrát povedal „výborne", keď som niečo povedala.
V ten deň som mala šatovú sukňu olivovej farby a červené pančuchy, v ktorých som sa cítila nesvoja, stojac v mamkinej práci, čakala som a potom išla domov oddýchnuť si.
Niekedy chcem dobrovoľne rezignovať, vtedy naberám silu.
Keď idem, neviem sa nepozerať za seba, noci sú krátke, dni stredné a večery dlhé, sama si ich také robím prežúvaním a naťahovaním spomienok, preplakávam sa k poznaniu(?), a je to zbytočné, asi také ako bylinka na koľajniciach dnes na zastávke Lafranconi, a ja sa pýtam, pýtam sa len tak sama pre seba, rastie tam osamelá alebo vzácna?
Pekne som si umyla vlasy, a tú vôňu, čo som si určila na vzácne udalosti si radšej dávam dnes, o chvíľu bude po záruke, a je taká ako ja, ružová a hravá, žltá a plná ovocia, morského vánku, kokosového mlieka a broskýň, ale keď ju necítiš, vädne a je po záruke, netrvanlivá a už jej niet.
Len ma dopĺňa a možno je lepšie aby ona voňala po mne a nie naopak.
Noci sú ako jaskyne, chladné a dosť priestranné na to, aby som si do nich uložila všetko, noc všetko znesie, všetko vydrží.
Vnútri som si vyhĺbila jaskyňu, hlboko, že je na nenájdenie, sedím v nej a vzlykám, že už nevládzem byť premočená, niekedy prídu návštevníci, kochajú sa a nevedia, čo všetko to stojí, ako bolí brúsenie, ako bolí krása, že nenávidím netopiere, čo šklbajú a ničia, že „nepriateľstvo ustanovím medzi tebou a ženou", večný boj tmy zo svetlom, a chýba niekto, kto by sa pred neho postavil a viera, že nielen vo vyhrávaní je výhra, včera som čítala a zapáčilo sa mi, že je rozdiel medzi spať a poznať . Však je to jasné?
Stále sa pýtam, či si ho môžem integrovať do srdca, urobiť si v ňom z neho výšivku, ornament, ktorý by mohol mať toooľko tvarov, kde ho mám posadiť, na ktoré miesto? Som už taká márnotratná, míňajúca toľko myšlienok, opozeraných zo všetkých strán, znova pred spánkom nemôžem zaspať, cítim v sebe znechutenie (nad sebou? nad osudom? nad ..?)
Napadlo ma, že je rozdiel, že sa cítim úplne inak, ak niekto najprv pozná mňa až potom moje písanie a naopak. Pred tými prvými sa aj hanbím iným spôsobom.
A dosť by som chcela, aby mi pod dostatočne priestrannú sukňu kukala zem a prach z jej prechodených ciest a jedno malé, asi tak jednoročné dieťa, lebo také to robia radi a nezištne.
