Mojej nespavosti teda nepomohlo nič, ani raňajky o štvrtej ráno, tak som myslela na všeličo.
Na to, čo mi včera hovorila mamka, o starej panej, ktorá s nimi chodieva na trh, ako sa tam už pozná s predavačkami zo všetkých stánkov, ako s jednou znižovala cenu, letné šaty, čo už boli dvakrát zlacnené a ona aj tak vyjednáva, ako si na trhu kupuje pohánku a kartón kefírov, ako mi chcela mamka urobiť mäso s kelom, no kel nikde nemali a potom im tá pani zavolala domov, že ona nejaký našla, a tak nám ho môže predať. Tak sme z toho mali všetci radosť.
Na to všetko som myslela v sobotu nadránom, aj na to, čo sa bude diať v nedeľu, ako bude mamka doma s tatíkom a bude im pravdepodobne dobre, celkom dobre, pokojne a sem-tam nepokojne, tak ako býva manželom po toľkých rokoch.
A myslela som aj na nedávne stretnutie s pánom J. Ako som bola pri ňom a začala mu hovoriť o tom, ako si myslím, že ma vnímajú ľudia, čo si o mne myslia, ako sa pri mne cítia a mala som pri tom slzy na krajíčku, dlhoročne nazbierané, rezignované, unavené slzy, ktorým sa ešte čudujem, že sa im zo mňa chce von. Hovorí, ale to všetko je minulosť, a mne to tak niekedy pripadá, že túžim po veciach, ktoré už dávno mám, veď je to postavené na hlavu, že dôvod pre plač je mŕtvy, je len prízrakom, no moje pocity intenzívne žijú. Tá ich odolnosť voči darom, útechám, tá ich neplodná životaschopnosť.
Ja som skončila on začal hovoriť o tom, ako ma vníma on. Ako ma vnímal od začiatku, od prvého stretnutia, ach, veď koľko už času odvtedy prešlo, že sa to nezmenilo, že sa to nezmenilo, ako rozprávam o svojom vnútre, ako sa tvárim, že sa mu páči celá moja osobnosť, páči sa mu ten príbeh, čo som mu hovorila o sebe ako o malom dievčatku, v bielych šatách, dievčatko, čo by rado skákalo v mlákach, no nemôže, z akéhosi dôvodu nemôže, lebo sa to nesmie? lebo je to nevhodné?, ako ma vtedy raz náhodne zbadal na zastávke, ako som ostala v rozpakoch, vystrašená, že on ma tam vtedy videl žiariť, ale ja som za vami prišla v tom najnežiarivejšom svetle, prišla som za vami plná úzkostí, so strachom, ale aj odovzdaním, že nech už bude rozsudok o mne akýkoľvek, chcem sa s ním naučiť žiť, nič dobré a krásne som vám o sebe neprezradila, prišla som za vami s tým, aby som sa vám zverila so svojím tieňom, a vy ma aj tak, aj tak vidíte vo svetle. Keď som k nemu išla, na budove visela čierna zástava a mne vtedy napadlo, ach, pokojne by to mohol byť aj on, veď už nie je najmladší, a čo bude keď zomrie, všetky moje tajomstvá si vezme so sebou do hrobu.
Až večer na mňa doľahlo všetko dojatie a vyplakala som sa vankúšu.
A ty si sa ku mne sklonil a povedal, že on v tebe určite nechcel vyvolať plač, ale radosť.
Pozerám si fotky z leta a jedna z nich je pre mňa teraz symbol. Veď ešte koncom minulého roku som nevedela kam z konopí, čo so mnou bude, ako bude, aj keď som vedela, že riešenie sa čoskoro ukáže, že riešenie jednoducho je, ale to čo privádzalo do nepokoja bol pohyb na hrane, to orezávanie, to čakanie. Až teraz vidím, tak sa mi zdá, že je to o ochrane. Boh predsa pozná moju povahu, náchylnosť, a tak som teraz loďka v prístave. Je to o pokoji a dôslednej príprave.
