Chcem sa zahrabať pod perinu, byť v nej a pod ňou ako v placente Boha, chcela by som tam jesť jablká a na tú moju aspoň malú súkromnú chvíľu zašpárovať všetky otvory do vonkajšieho sveta.
Dnes sme mali konzultácie v kruhu, sedeli sme na stoličkách, oni, ja a profesorka, povedala som im niečo a oni: to radšej nie, na to mladí ľudia predsa nemyslia. Pozreli sa na mňa a potom som povedala, že ja na také veci myslím už desať rokov. Vôbec som sa vtedy nehanbila, lebo už predsa dávno viem, že som niekedy tak trochu ako z iného sveta. Možno som si myslela, že keď na niečo myslím ja, tak na to myslí aj pol sveta.
Teraz som s tým všetkým zmierená. Možno byť zmierená znamená byť schopná o tom rozprávať. A možno byť ticho a nemať čo povedať, znamená vedieť až príliš veľa. Bolo to pekné. Keď som pohľadom „zhypnotizovala" spolužiačku, aby vybrala mňa. A potom som im povedala, že som na ňu náročky tak pozerala. Povedala som im svoj život. Svoj celý život. Tak ako som si to kedysi predstavovala, že budú predo mnou ľudia a ja im o tom všetkom budem rozprávať. Najprv len v mysli a teraz aj naživo. Aké je to zvláštne, povedať niekomu, skoro neznámemu, svoje tajnosti a potom sa cítiť dobre. Zdalo sa mi, že si potom zvyšok dňa s nimi vymieňam úsmevy, že sa na mňa pozerajú práve preto, že o mne zrazu veľa vedia. Budem si pamätať ich úsmevy, ich slová a pripomínať si ich vždy, keď sa náhodou budem cítiť nedostatočná.
Toľko príležitostí, toľko výbuchov myšlienok do vedomia, ktoré vzápätí pochovám. Niekomu na prednášku zašepkať "mám teraz chuť ťa objať". Urobila som to. Zašepkala som tak. Inému som chcela povedať „obdivujem vás, ste môj vzor". Neurobila som tak. Prečo? Je to nepodstatné, nemusí to mať význam.
Chodím si a nesiem svoje myšlienky, niekedy s nimi nerobím nič, len si ich v sebe nechávam, nehodnotím, len nechávam, žijú, skáču, vybuchujú a keď ich už nedokážem milovať, zaspím. Vždy vtedy zaspím, nenarodená do okolitého sveta. Myslím na tú vetu:
*
zde je to, co mám...
básně
velká stehna
malá prsa
a
tolik moc lásky
Zaspávam, potom sa zobúdzam, ešte ležím a iba prstom si napíšem na stenu: Vybojovaná.
