Čakám na Mareka, na vždy vysmiateho Mareka, tak veľmi potešujúceho, tak veľmi potrebného, na toho, ktorý ostáva, aj keď ostatní muži odídu.
V ten večer bol tu. Nielen, že som mu mohla rozprávať, sám sa ma pýtal na pocity, na to, prečo sú veci, aké sú a ja som len žasla nad toľkým záujmom. Priniesol mi jogurt až do postele a on tiež niečo zjedol. Potom odišiel domov a ja som mu písala o sne, ako sme sa v ňom prechádzali a bola jeseň, bolo čisto a listy sa leskli pod návalmi slnka, hladina rieky bola zdvihnutá a on vravel, že tu u nás nachádza pokoj. Je na mňa aj tvrdý keď treba, neľutuje ma len tak, nepáči sa mu, keď som taká.Myslím aj na rozhovor uskutočnený presne pred týždňom. S tou, o ktorej si myslím, že je skvelá a veľmi múdra žena. Slovo žena zvlášť zdôrazňujem. Vedela by, prečo...Budúca kolegyňa. Aké to bolo hlboké, vážne a podarené. Hovorila: v tom musí byť niečo viac, keď to nevieme pochopiť. Straší ťa to, lebo to nepoznáš. Musíš sa nájsť. Bola noc a ja som si zapisovala pekné smsky. Môj relax: byť obklopená písaním, denníkmi, písať. Teraz tam okrem iného píšem aj fakty, také fakty, o akých kedysi môj denník nechýroval. Ako sa mi na tele vyhádzali také štípance a s Jankom sme jedli zmrzlinu, ktorá bola sladká, až mi bolo zle, ale dobrá, tak dobrá. Tá jej chuť pomedzi jeho slová. A ja som nemlčala, ako zvyknem mlčať, keď neviem čo mám povedať. Živím ľudí svojími príležitostnými slovami. A živím ich aj svojím mlčaním. Tá prepletenosť, to, z čoho sa človeku zakrúti hlava. Chuť a slová. A dôsledky rovnaké. Povedal mi ty si herečka, a ja stále neviem prečo. Povedal niečo ako ženská duša je ne -pochopiteľná je ne -konečnáA ja som si do denníka zapísala: Som na izbe, zmätená, nepochopiteľná.
Indescribable. Uncontainable.
Priniesol mi na to všetko čo mám na tele Fenistil a potom so mnou pochodil miestne lekárne, až kým sme nenašli jednu otvorenú a tam kúpili Zodac. V aute som ho zapila grepfruitovou Magnesiou a išla som na internát.
A ja v tom už hľadám prepojenosť, mosty, spojenia, súvislosti. Koža ako ochrana pred vonkajším svetom. Ako moje oddelenie. Moje rozhranie. Vedomie, kde končím a kde začínam. Ako udalosti posledných dní. V ten večer som už toho mala dosť a niečo vo mne preplo. Pocit odstrihnutý od tela. Akoby to vlastne bolo dobre, že nemusím hovoriť, lebo ona oznamuje: nedotýkaj sa jej, kým všetko nepochopíš. Čakám, kedy ma to prestane baviť, kedy už budem mať dosť a nebudem chcieť poznať žiadne dôvody, žiadne dôsledky. Kto alebo čo rozpustí tieto hranice? Nasype rybičkám v akváriu potravu a tá sa rozplynie v tom, v čom oni žijú.
A obriadila som chlapcom ich izbu. Aby som im urobila radosť, aby to vyzeralo, že sa toho dotkla ženská ruka, len prebudená ženská prirodzenosť: vnášať do všetkého harmóniu a poriadok. Aby to vyzeralo tak, že aj tadiaľ prešla starostlivosť.
