Vieš, čo ma dáva dokopy. Aj keď som dnes len rozsypaná skladačka,rozsypaná ako vtáky na oblohe, čo mi teraz prefrčali popred okno. Ichsynchronizované plávanie sa prerozdelilo a vo mne niečo na chvíľuzavlnilo. Chcem vidieť vtáky, zaplávať si s nimi, práve dnes, byťzávistlivou rybou, čo v nebi vidí more, farebnou, potopenou a tiahnutouna hlbinu.
A teraz, teraz som si spomenula na svoje malé nohy,krátku dĺžku pohľadu na zem, keď so bola vo veku malosti. Na sneh ajeho vôňu, svoje kroky za veľkým ockom. Sneh vtedy cvendžal, šušťal,praskal podo mnou, vŕzgal. Nechýba mi sneh, len moje vtedajšie vnímanie.
Vnímamuž len akosi naplánovane. Nie neinfantilne, ale nedetsky. Pohybujem saso žblnkotajúcimi myšlienkami, vychovávam ich, šípkujem im cestu,hanbím sa za ne a potom ich držím, nech sa nesmejú, nech nešteklia, keďzbadám červenošedú bundu. Ale často to tak nerobím, lebo mám rada ichočarenosť niekým. Hanblivo sa pozerám a pohľady hádžem pozvoľna.Predsa len, nie som emancipovaná ženská, aj keď sa mi nechce veriť, žehanby mám viac ako hormónov. Páči sa mi, páči, byť pošteklená.
Chytajúsa za ruky, myšlienky, ktoré sa ešte boja byť samé, chytajú sa detílezúcich popod stoličky k mojím nohám, s deťmi štrngajúcimi do mojejligotavej náušnice, hrajú sa takto pochytané s mojím rozumom a pýtajúsa "môžeme, môžeme?", drzé sú, ale moje.
