Dnes sa na hodine rozplakali dvaja ľudia. Myslím, že to bolo dosť dobré. Povedala som si, sakra, prečo by sa s plačúcim človekom malo nejak zaobchádzať? Prečo ho nenechať tak a prežívať to, podať mu vreckovky jemné ako ten plač, jemné ako tá chvíľa, na ktorej by som sa najradšej vlnila ako dieťa v hojdajúcom sa kočíku. Chcela som k tomu niečo povedať a aj som povedala. Že teraz to cítiť, cítiť, že až keď sa rozplakala, bola skutočná.
Je to čím ďalej tým lepšie a to ešte nevieme, aké to bude. Mám rada tie hodiny, na ktorých sa učím emóciám. Ničomu inému, žiadne vedomosti, poučky, nátlaky, len prežiť chvíľu. Marekovi sa to zdá zbytočné, učiť sa na-neživo. Mne nie a neviem vysvetliť prečo.
Dostávam (strašne) smiešne maily od plesového tanečného partnera. (Strašne) sa mi to páči, čítať to a smiať sa na tom. Keď vonku sneží, ale ja píšem o to, že si taliansku a španielsku hudbu predstavujem ako hudbu v podniku niekde na brehu mora, o siedmej hodine večer, voňajú pečené ryby a večerný vzduch ochladzuje spálenú pokožku, neviemprečo si predstavujem ľudí v dlhých, nemoderných letných šatách, ako sa tam prechádzajú okolo a nemajú odvahu vstúpiť do večerného mora, namočiť si nohu, lebo tma vzbudzuje chlad a strach. A potom si opäť spomeniem na zimu, ako sme sa dnes s Ritou uliali z psychiatrie a išli kúpiť žehličku na vlasy, a potom do Billy, z ktorej sme odchádzali s plnými krikľavými taškami v jej aj mojej ruke a ona povedala „tak takto na psychiatriu už vôbec nepôjdem". A mala pravdu. V tej taške som si niesla aj moje obľúbené konzervy rýb, ryby ako výzva mora podísť bližšie a plávať aj v tme, aj v strachu aj v chlade. Počuť každý šum, lebo vtedy mi je dobre. Stále vo mne rezonuje tá veta, ktorú dnes niekto vyslovil na hodine: počuť trávu rásť. A ja som za to vďačná. Naozaj vďačná.
