Lebo som sa mala učiť a tak som teda písala. To svoje.Pocit, že nechcem písať, lebo sa cítim zraniteľne, lebo sa môže všetko obrátiťproti mne a predsa sa mi zdá, že mám a je to potrebné, pocit, ženielen, že nechcem písať, ale nechcem ani hovoriť, nechať si to nedobrovoľnepre seba a potom ani náhodou.
A tak ležím s počítačom na sebe a oknom predsebou a píšem. Niekto klope a ja otváram, v ruke mrkvaa hryzie, v ústach smiech a inak to ani byť nemôže, lebo my sasmejeme už len preto, že sa vidíme a vždy a stále,
Napísala som tie dve sms a vybrala si ich cielene, akéje skvelé vyberať si ľudí podľa ich jedinečnosti, že s jednou sa môžemposťažovať na celý svet a s druhou „ten náš problém", ktorý sinavzájom nechápeme, len vieme. Len vieme.
Chcela som napísať do mailu, že o ôsmej už musím byť nastretku „jak na koni", lebo som dostala láskavé kázanie, prečo nechodím,a keď aj prídem, vyzerám smutne alebo predčasne odídem. No čo javiem...Nemám rada povinnosť a pravidelnosť, ale spontánne rozhodovanie, chcesa, nechce sa, ide sa, neide sa a odíde kedy chce. Asi sa v tomto musím učiť.
Dnes po skúške, neobyčajny pocit slobody, o týždeň ďalšia, no dnešok sa zdáakoby odtrhnutý z reťaze. Voľný a podnetný. Ako čerstvo umyté vlasy, ako dnešnýranný pocit z ich dĺžky a hojdania pod zelenou baretkou, s trochou dažďa aveľsmiechom, pocit, že píšem o Tvorivosti tvorivo, že veľa do písomky vymýšľama aj tak si pripadám mimo tejto skupiny, lebo cítim, že je toho okolo mňa oveľaviac, než si viem predstaviť a možno to nikdy nedosiahnem, cítim však radosť ztoho, že môžem počúvať príbehy, smiešne a primitívne, milo primitívne, akodostať áčko len za vetu „Ja už vlastne nemám čo povedať, kolegovia užpovedali všetko". Ten neutíchajúci pocit, niečo zo života vyťaziť, ako smesa to kedysi učili na prírodovede, že niektoré pírodné zdroje sunevyčerpateľné. Ako život, ako život...
