Vnútri človeka sa zhasli svetlá, zhaslo sa vedomie aj radosť aj smútok aj sklamanie aj rozčarovanie aj nenaplnenie aj nepokoj aj nádej aj nadšenie aj výbuchy aj zimomriavky aj hudba a farby..Začalo pršať nedažďom, pršali farebné konfety, malé aj veľké, ale vždy farebné, očisťovalo ma to, nastavila som dlane aj tvár aj vlasy dažďu, tancovala som pomedzi to všetko. A všetko..A často sa mi sníva o tom, že neviem kde je psychológ, nemôžem nájsť cestu a meškám.
Niekedy je to, čo cítim, nevyjadriteľné. A to je osamelosť. Takto sa nazýva. Keď chcem hovoriť a nemôžem, neviem si to povedať ani sama pred sebou, cítim len bezcennosť svojho cítenia, márnosť, nestálosť, chcela by som to niekde zakotviť, vylodiť ten citový náklad a potom vyplávať s pocitom, že som vykonala kus dobrej práce. Ale nič také sa nedeje, lebo si len tak porevem, pokňučím, pozerám do blba, hovorím o tom, hovorím ako mi je, vyprším sa a koniec. A nič. Tvári sa to akoby to nebolo. Zrazu je po dramatickosti a ja sa hanbím sama pred sebou, nad márnosťou toho všetkého, čo nemuselo byť, a predsa bolo. Prší a nič, len prší.
Rekapitulujem život. Neustále, unavujúce, ale neunaviteľné pokusy zresuscitovať svoj život mi pripadajú trápne aj hrdinské, lebo veľa hrdinských vecí je trápnych. Pre niekoho. Potenciál, náhrady za život, umel(eck)osť vytvárať si kadejaké alternatívy života, len nie toho reálneho , pomaly sa učím žiť, tak ako ešte nikdy doteraz, cítim sa ako pacient v sanatóriu, ktorý po dlhom čase v zavretosti opäť chodí. Nemôžem uveriť uplynulostiam života. Nemôžem.
Páči sa mi farebný dážď.
